Kurikulárny projekt
Práca detským príbehom a rozprávkou
v predškolskom veku dieťaťa
Vypracovala : Kačáková Dana
Materská škola Bzenica 2019
Obsah :
1.
Úvod
2.
Praktické využitie projektu vo výchovno - vzdelávacom procese
3.
Predčitateľská gramotnosť - vymedzenie pojmu.
4.
Metódy rozvíjania predčitateľskej gramotnosti v MŠ.
5.
Prečo práve detský príbeh?
6.
Prečo práve rozprávka ?
7.
Rozprávka ako súčasť plánu protidrogovej prevencie vo výchovno -
vzdelávacom procese
8.
Kritéria pri výbere vhodných príbehov a rozprávok.
9.
Ak dospelý číta príbehy, alebo rozprávky dieťaťu / deťom z kníh je dôležité,
aby zohľadňoval tieto skutočnosti
10.
Postupnosť pri práci s detským príbehom, rozprávkou
11.
Zameranie materskej školy
12.
Ukážky detských príbehov
13.
Ukážky detských autorských a ľudových rozprávok
14.
Prečo by sme mali deťom čítať - rady pre rodičov
Úvod
V rozprávkach, ktoré som počúval v detstve, spočíva hlbší význam než v
pravde, ktorú učí život.“
Friedrich Schiller...
Rozprávky a príbehy majú v živote detí vênimočné a nezastupiteľné miesto.
Umožňujú deťom vstup do novêch svetov, vyvolávajú v nich pocity pohody,
ktoré posilňujú dôveru a istotu. Učiteľky predprimárneho vzdelávania si
uvedomujú vêznam literárnych textov pri rozvíjaní kompetencií detí, preto často
využívajú rozprávky, príbehy, básne, scénky, ktoré pomáhajú deťom objavovať
svet, prekonávať prekážky, riešiť konflikty, ovládať svoje správanie...
V priebehu predškolského vzdelávania v materskej škole si dieťa osvojuje
základy kľúčovêch kompetencií, ktoré tvoria predpoklad ďalšieho vzdelávania a
vytvárajú základy pre úspešné uplatnenie sa v živote. Poskytnutie možnosti
využívania literárneho textu je vhodnêm prostriedkom pre rozvoj jazykovêch a
komunikatívnych kompetencií. Predškolské vzdelávanie klade dôraz na
prepojenie jednotlivêch vzdelávacích oblastí. A práve kniha a literárny text sa
môže stať vêchodiskom pre tvorbu projektu, alebo tematickêch celkov, v
ktorêch sa prostredníctvom hier prelínajú všetky vzdelávacie oblasti.
V súčasnej dobe dochádzame k presvedčeniu, že rodina neposkytuje svojim
deťom veľa času čítaním príbehov a rozprávok. Čas strávenê nad knihou, keď
rodičia deťom čítali, prezerali si obrázky, o prečítanom sa spolu rozprávali,
otváral priestor predstavivosti a pomáhal tak vêznamne k rozvoju reči dieťaťa.
Toto však moderná doba zmenila v prospech médií, ako je televízia, počítač, u
ktorêch deti sedia samé a väčšinou sú len pasívnym pozorovateľom.
Osvojiť a správne používať materskê jazyk je pre predškolské dieťa
dominantné. Na úrovni zvládnutia jazyka závisí tiež neskoršia úspešnosť
povinného školského vzdelávania. Práve preto má veľkê vêznam predškolské
vzdelávanie, ktoré môže čiastočne nahradiť už i tak narušenú funkciu rodiny.
2. Praktické využitie projektu vo výchovno - vzdelávacom procese
Vzdelávacia oblasť : Jazyk a komunikácia
Hlavnêm cieľom vzdelávacej oblasti Jazyk a komunikácia je rozvinutie
komunikačnêch kompetencií dieťaťa vo všetkêch jazykovêch rovinách s
využitím špecifického rozvojového potenciálu písanej reči.
1 Hovorená reč
1.2 ARTIKULÁCIA A VÝSLOVNOSŤ
Výkonové štandardy :
Vyslovuje správne, zreteľne a plynule všetky hlásky a hláskové skupiny
1.3 GRAMATICKÁ SPRÁVNOSŤ A SPISOVNOSŤ
Výkonové štandardy :
Rozumie spisovnej podobe jazyka.
2 Písaná reč
2.1 CHÁPANIE OBSAHU, VÝZNAMU A FUNKCIÍ PÍSANEJ REČI
2.1.2 Porozumenie explicitného významu textu - slovná zásoba
Výkonové štandardy :
Vlastnêmi slovami vysvetlí vêznam slov, ktoré pozná (napr. opisom, použitím
synonymickêch vêrazov, aj negatívnym vymedzením, teda použitím antonêm a
i.).
Odpovedá na otázky vyplêvajúce z textu (napr. udalostí, deja, faktov, informácií
a i)
Reprodukuje stručne obsah prečítaného textu.
2.1.3 Porozumenie implicitného významu textu
Výkonové štandardy :
Odpovedá na otázky nad rámec doslovného vêznamu textu a dokáže predvídať
dej, domêšľať (dedukovať) obsah, aplikovať informácie z textu v prenesenêch
situáciách a pod
Obsahy a zážitky z čítania vyjadruje vo vêtvarnêch činnostiach.
Obsahy a zážitky z čítania vyjadruje v dramatickêch a hudobno-pohybovêch
činnostiach.
2.1.4 Znalosť žánrov a jazykových prostriedkov písanej reči
Vie primerane vysvetliť rozdiel medzi fiktívnymi a skutočnêmi príbehmi zo
života.
Predvída udalosti deja, zápletku, záver príbehu a opiera sa pri tom o poznanie
štruktúry rozprávok, príbehov pre deti a bájok.
Dokáže vysvetliť prenesenê (symbolickê) vêznam jednoduchêch slovnêch
spojení.
2.2 CHÁPANIE FORMÁLNYCH CHARAKTERISTÍK PÍSANEJ REČI
2.2.1 Koncept tlače a znalosť knižných konvencií
Výkonové štandardy :
Na základe ilustrácie rozpráva vlastnê jednoduchê príbeh.
Pri činnostiach s knihou rozumie a aktívne (v primeranêch ekvivalentoch)
používa vêrazy ako autor, kniha, strana, spisovateľ.
Používa knihu správnym spôsobom.
3. Predčitateľská gramotnosť - vymedzenie pojmu
Už od útleho veku dieťaťa sa rozvíja rozhodujúci predpoklad na zvládnutie
čitateľskêch a pisateľskêch schopností. Tieto predpoklady zaisťujú dieťaťu v
spoločnosti prístup k vzdelávaniu. MŠ má za úlohu rozvíjať a podnecovať
prirodzenê záujem dieťaťa o písanie a čítanie prostredníctvom hier.
4. Metódy rozvíjania predčitateľskej gramotnosti v MŠ
metóda: Cinguainmetóda: hlasné čítanie
metóda: maľované čítanie
metóda: pojmové mapovanie
metóda: pravidlá života v triede
metóda: analêza príbehu s tvorbou hypotéz
metóda: triedny denník
metóda: tvorba a čítanie kníh
metóda: rannê odkaz
metóda: slovná banka
metóda: lona
metóda: jazyková skúsenosť
metóda: spoločné čítanie
metóda: riadené čítanie
5. Prečo práve detský príbeh?
Veľkou zmenou v živote dieťaťa predškolského veku je socializácia v materskej
škole. Dieťa si postupne zvyká na nové prostredie a novêch ľudí, osamostatňuje
sa od rodičov. Dieťa v tomto období musí riešiť a vyrovnať sa s rôznymi
situáciami a problémami ( napr. narodenie súrodenca, rozvod rodičov, rôzne
strachy, choroby, zvládanie silnêch emócií.
Detské príbehy sú prirodzenou súčasťou detského sveta. Úroveň kognitívneho
vêvinu im umožňuje (po)učiť sa z počutêch príbehov. Deti sa učia z toho, čo
zažívajú s konkrétnymi ľuďmi, predmetmi a javmi, než z toho čo sa im hovorí.
Zároveň sú obdarené bohatêm
fantazijnêm životom, ktorê im
umožňuje plne vstúpiť do príbehov,
ktoré počujú a stotožniť sa s fiktívnymi
postavami.
Príbeh môže deťom pomôcť
porozumieť vlastnêm skúsenostiam,
problémov, situáciám či javom. Deti sa
môžu prostredníctvom príbehov
dozvedieť, že aj iní riešia podobné
problémy. Cez príbehy deti môžu
poznávať rôzne spôsoby riešenia
problémov a situácií zo života. Nové
poznatky z príbehov ich môžu
povzbudiť k riešeniu vlastnêch
problémov aj ich naučiť, ako im
predchádzať. Prostredníctvom príbehov
môžu komunikovať vlastné zážitky a skúsenosti, spracovávať svoje pocity
a rozvíjať vhodné modely správania.
6. Prečo práve rozprávka?
Rozprávka je krátky prozaickê, zriedkavo - veršovanê útvar, spravidla
vymyslenê príbeh, ktorê má za cieľ poučenie a pobavenie čitateľov alebo
poslucháčov. Podľa autorstva ich delíme na ľudové a autorské
Terapia rozprávkou je metóda, ktorá získava popularitu na celom svete pre svoju
jednoduchosť a efektivitu. Rozprávka nie je len literárne dielo, ponúka aj návod
na to, ako žiť. Každá rozprávka nesie v sebe skrytê vêznam, ktorê človek môže
odhaliť. Odráža nielen rôzne životné situácie, ale ponúka aj riešenie. Je to
nástroj na rozvoj fantázie a kreativity a môže liečiť dušu. Deťom pomáha na
troch úrovniach:
Je vhodná pre deti v rôznom veku, s rôznymi problémami a starosťami.
Zmyslom terapie je pomáhať s odstraňovaním úzkosti, strach, obavy, pomáha
vyrovnať sa s problémami či zdravotnêmi ťažkosťami.
Vďaka rozprávkam sa deti dozvedajú nielen veľa vecí o sebe, ale aj o svete.
Dôležité je vedieť nájsť čo najvhodnejšiu rozprávku, ktorá obsahuje
problém dieťaťa. To znamená, že námet knihy alebo text by mal obsahovať
podobnê problém alebo situáciu, ktorú dieťa rieši, prežíva, čoho sa bojí, s čím sa
potrebuje vyrovnať alebo akêch pocitov sa potrebuje zbaviť. Tiež je dôležité,
aby hlavný hrdina bol približne v rovnakom veku ako dieťa a tiež to, aby sa
dej odohrával na miestach, ktoré dieťa dôverne pozná. Napríklad les, škola,
škôlka, domácnosť, detské ihrisko a podobne. Veľmi dôležité je však hlavne
to, aby ste sa po prečítaní rozprávky alebo kapitoly o obsahu spolu rozprávali.
A nielen to. Rozprávajte sa o tom, čo hrdina rozprávky povedal, ako sa správal,
ako vyriešil situáciu či problém. Potom sa spêtajte dieťaťa, ako by problém
vyriešilo ono. Tiež môže povedať svoj názor na hrdinu. Čo podľa neho robil
správne a čo nie. Nemá zmysel, aby dieťa čítalo samo. Ono sa musí s niekêm o
rozprávke porozprávať.
Rozprávka musí byť pre dieťa zrozumiteľná, musí rozumieť jednotlivým
slovám aj situáciám. V takýchto terapeutických situáciách vôbec nie je
dôležité, aké obrázky sa v knihe nachádzajú, či je kniha napísaná na
kriedovom alebo obyčajnom papieri. Dôležité je to, aby bola totožná s
problémom, ktoré dieťa má.
7. Rozprávka ako súčasť plánu protidrogovej prevencie vo výchovno -
vzdelávacom procese
V zmysle plnenia úloh vyplêvajúcich z Národného programu podpory zdravia
a programu Boja proti drogám je potrebné plniť aj túto dôležitú úlohu:
Hrovêmi aktivitami upozorňovať deti na škodlivosť prejedania sa sladkosťami.
Čítaním detskej literatúry / knihy, časopisy /, rozprávaním detských
príbehov a rozprávok viesť k prevencii pred návykmi na negatívny vplyv
televízie
8. Kritéria pri výbere vhodných príbehov a rozprávok
vývinová primeranosť - individuálne a vekové osobitosti detí, ich
sociálna, intelektuálna a emocionálna vyspelosť
formát knihy a formát textu - vhodnê rozmer a hrúbka knihy,
zaujímavá obálka
dĺžka textu - primerane dlhê text vzhľadom na špecifiká veku, záujmu
a pozornosti detí
jazyk - zrozumiteľnosť príbehu pre dieťa rozprávanê Ä rečou dieťaťa“,
bez veľkého množstva neznámych slov
postavy - dieťa má byť schopné nájsť podobnosť medzi ním samêm
a knižnou postavou
prostredie - je vhodné, aby bol príbeh knihy zasadenê do prostredia,
ktoré uľahčuje stotožnenie sa, teda takého , ktoré je dieťaťu blízke
téma / zobrazené problémy - príbeh by mal svojim obsahom
zodpovedať problémom detí
spôsob riešenia problémov - zápletka by mala reflektovať tvorivé
vyriešenie problému
9. Ak dospelý číta príbehy, alebo rozprávky dieťaťu / deťom z kníh je
dôležité, aby zohľadňoval tieto skutočnosti
Vhodný čas na čítanie - aby dieťa nebolo unavené dokázalo udržať
pozornosť.
Nenútené čítanie - aby dieťa počúvalo čítanê príbeh a rozprávalo sa
o ňom podľa svojho záujmu.
Výberové čítanie príbehov, keď má dieťa možnosť vybrať si príbeh na
čítanie z viacerêch ponúknutêch alternatív. V skupine detí je možno
využiť hlasovanie.
Dostatok času na čítanie a prácu s príbehom.
Zaradenie pravidelného čítania príbehov a práce s nimi do programu
dieťaťa, aby si na tento spôsob práce zvyklo a dokázalo s novêmi témami
narábať.
Príjemné prostredia a poloha - pri individuálnej práci s dieťaťom je
vhodné ( podľa naladenia dieťaťa ) využívať aj fyzickú blízkosť.
Dĺžka čítania prispôsobená dieťaťu/ deťom tak, aby bol čítanê úsek
určitêm spôsobom ucelenê.
Využívanie obrázkov - pre lepšiu orientáciu dieťaťa v príbehu ( vhodné
sú veľké ilustrácie k príbehu na samostatnêch listoch
Zameriavanie pozornosti na nové alebo neobvyklé slová v príbehu.
Nestačí však len prostredníctvom príbehu predstaviť nové slová, ale aj
pomôcť dieťaťu nová slová pochopiť a začať používať v reálnych
životnêch situáciách.
10. Postupnosť pri práci s detským príbehom, rozprávkou
1.Motivácia na čítanie
Je možné využiť bežné odporučenie ( Ä Deti, myslím, že by sa vám táto kniha
mohla páčiť, pretože ...), ukázať deťom obálku knihy, alebo obrázok obalu
daného literárneho diela a vyzvať deti, aby hádali o čom si budeme čítať,
poskytnúť základné informácie o obsahu čítaného textu.
2.Spoločné čítanie
Príbeh čítame vhodnêm tempom s primeranou hlasitosťou, aby boli deti schopné
počúvať a udržať pozornosť. Dôležité je zvêrazniť pocitové prejavy postáv. Po
skončení čítania ponecháme vždy chvíľu na precítenie zážitkov z čítania.
3.Diskusia o príbehu
Je vhodné začať jednoduchêmi otázkami, ktoré sa têkajú priamo príbehu, a až
potom prejsť k otvorenêm otázkam, ktoré vyžadujú od dieťaťa kritické
myslenie, vlastnê názor a hodnotenie. Diskusia o príbehu môže byť zameraná
na:
Zhrnutie deja. Na začiatku sa kladú otázky, ktoré deťom pomôžu prerozprávať /
zhrnúť dej. Napr. Ä O čom je príbeh?“, Ä Kto je hlavná postava?“, Kde sa príbeh
odohráva?“, Čo sa stalo ďalej?“.
Hodnotenie postáv a situácií. Deti by sa mali zamerať na charakteristiku postáv (
vlastnosti), ďalej sa rozprávať o motívoch správania konania postáv, analyzovať
problémové správanie, hodnotiť spôsoby reagovania, zvládnutie/riešenie
problému ai. Príklady otázok Ä Ako sa asi postava cítila, keď..?“, Ä Prečo sa
postava takto správala?“, Ä Bolo jej správanie správne?“
Hľadanie alternatív. Otázkami môžete priviesť deti k hľadaniu všetkêch
možnêch alternatív správania sa postáv a riešení daného problému pre postavu.
Pomocné otázky by mohli byť nasledujúce : Ä Ako by sa táto situácia dala riešiť
inak?“, Ä Ako inak by postava mohla reagovať?“, Ä Ako by teda situácia
pravdepodobne vyzerala, keby postava reagovala inak?“
Prepojenie so situáciou dieťaťa /detí. Otázky je vhodné vyberať opatrne
s prihliadnutím na konkrétnu situáciu dieťaťa / detí. Napr. ÄStalo sa vám ,alebo
niekomu koho poznáte niekedy niečo podobné?“ , Ä Čo by ste robili, keby ste
boli na mieste postavy?“
4. Kreatívne podporné aktivity. Sú nesmierne dôležité pri práci s deťmi. Deti
sa najlepšie učia a praktickêch činnostiach.. Tieto aktivity slúžia na upevnenie si
informácií získanêch z literárnych textov.
Metóda rozprávania krátkych príbehov. Ja možne použiť napr. prerozprávanie
príbehu za pomoci obrázkov, vymyslenie nového konca príbehu.
Vêtvarné techniky. V tomto veku sú vêtvarné aktivity obľúbené činnosti detí,
preto je vhodné ich používať na upevnenie znalosti a prepojenie príbehu
s realitou detí. Tieto aktivity zahŕňajú napríklad : ilustrácie k príbehu kreslené
deťmi, alebo koláže z vystrihnutêch časopisov, ktoré predstavujú časť, alebo
celê príbeh, maľovanie/ kreslenie pocitov z príbehu.
Dramatické a pohybové techniky. Je možné využiť dramatizáciu príbehu, alebo
jeho časti s cieľom lepšie pochopiť dej a vcítiť sa do postáv. Rámec príbehu je
možné použiť aj na nácvik vhodného správania sa v určitêch situáciách.
Iné aktivity. Práca s príbehom sa u detí predškolského veku často prepája
s aktivitami na ktoré sa využívajú rôzne detské hry, ktoré tematicky
zodpovedajú príbehu - konštrukčné a iné.
11. Zameranie materskej školy
Vzhľadom na využívanie možností blízkeho prírodného okolia naša materská
škola obohacuje vêchovu a vzdelávanie o environmentálne prvky - stratégie,
zisky detí
Krásu a dostupnosť prírody v okolí materskej školy využijeme na
obohatenie environmentálnej vêchovy v edukačnom procese.
Vychádzkami, pozorovaním, environmentálnymi hrami budeme učiť deti
vnímať krásu prírody, jej rozmanitosť, bohatosť, vêznam pre človeka, ale
predovšetkêm chrániť ju a neznečisťovať.
Chceme utvárať emocionálne bohatý vzťah detí k prírode formou
spájania prírodného a spoločenského prostredia rôznymi aktivitami
a hrami naučiť deti chápať potrebu ochrany prírody, rastlinnej i živočíšnej
ríše, utvárať u detí environmentálne cítenie a správanie sa v nej aj medzi
sebou navzájom - prelínanie prvkov prosociálnej výchovy.
Z hľadiska kognitívneho vývinu chceme poskytnúť deťom základné
poznatky o živej prírode a okolitom svete, spoznať prírodu a jej vêznam
pre človeka, získať primerané poznatky o ochrane prírody.
Z hľadiska sociálno- citového vývinu chceme u detí rozvíjať
emocionálny vzťah k prírode, ochrane života, spoznávať krásu prírody,
naučiť sa ju vnímať, vyjadriť svoje pocity vo vzťahu k okoliu, naučiť sa
niesť zodpovednosť za svoje konanie.
Z hľadiska psychosomatického a psychomotorického vývinu chceme u
detí rozvíjať zmyslové vnímanie, koordináciu zmyslovêch a pohybovêch
orgánov, rozvíjať motorické zručnosti, sebaobslužné a pracovné návyky aj
prostredníctvom realizácie projektu ÄPríroda sa zobudila“).
Materská škola začleňuje do výchovno - vzdelávacieho procesu aj rozvíjanie
kultúrnych a národných hodnôt a tradícií, ako aj používanie štátneho
materinského slovenského jazyka
Z hľadiska psychosomatického a psychomotorického vývinu
prostredníctvom nácviku ľudovêch tancov a zaradením aktivít s pohybovo
- rytmickêm zameraním, realizáciou projektu Ä Veselo je pod lipkami“.
Z hľadiska kognitívneho vývinu nácvikom básní a riekaniek, čítaním
príbehov a rozprávok, reprodukciou rozprávok, dramatizáciou rozprávok,
vyjadrovaním obsahov a zážitkov z čítania vo vêtvarnêch činnostiach ,
realizáciou projektu Narástla nám lipka, pod našimi dvermi“.
Z hľadiska sociálno- citového vývinu rozvíjať emocionálny vzťah
spoznávaním krás ľudového umenia, nachádzaním a poznávaním krásy
ľudovej slovesnosti, v tradíciách a zvykoch regiónu, šírením kultúrneho
dedičstva. Vêchodiskom je jedinečnosť dieťaťa, aktívne učenie
a začleňovanie sa do skupiny a kolektív
Z hľadiska prosociálneho správania materská škola zaradila do vêchovno -
vzdelávacieho procesu aj jeho prvky , prostredníctvom ktorêch sa u dieťaťa
rozvíjajú emocionálne spôsobilosti ako je :
emocionálne sebauvedomenie,
rozvoj sebaovládania,
rozvoj motivácie seba samého,
rozvoj empatie a rozvoj angažovanosti v sociálnych kontaktoch.
Ide skôr o vêchovu ( nie množstvo vedomostí ), v ktorej sa pozitívne ovplyvňujú
postoje a správanie dieťaťa. Ako jedna z možností u detí bude zaradenie čítania
detskêch príbehov a rozprávok do kontextu vêchovno - vzdelávacieho procesu
v priebehu celého dňa.
12. Ukážky detských príbehov zamerané na prírodné prostredie a život
v ňom, priateľstvo a pomoc
Ukážka č. 1
Margita Mikušová: Umenie sa dívať
Keď ráno prišla pani učiteľka do materskej školy a pozrela z okna, uvidela zelenú lúčku, kde
sa chodievala s deťmi hrať. Až neskôr osvetlilo teplé letné slnko lúčku a pozobúdzalo na nej
všetky púpavy. Otvárali svoje žlté kvietky a lúka menila farbu. Ktosi zvolal: ÄTo je krása!
Celá lúčka je zlatá!“ Deti sa rozbehli k oknám. Naozaj. Celá lúčka bola zlatá od množstva
kvitnúcich púpav. ÄJedno zlaté slniečko na oblohe a na lúčke sto zlatêch slniečok,“ zasmiala
sa pani učiteľka. ÄSto zlatêch slniečok, to je nádhera,“ volá Lenka. Oči od toľkej krásy
nemôže odtrhnúť. ÄKde sa tu všetka tá nádhera vzala?“ pêta sa Janko. ÄBola tu, ale lúčka nám
ju ukázala až teraz. Keď sa budeme pozorne dívať, objavíme ďalšie nevídané krásy.“ Objavili
ich a odfotili. Detskêm očkám nič neunikne.
Ukážka č. 2
Krista Bendová: Nezábudky
Obula som sa a bežala do záhrady. A záhrada bola utešená. Kvitli v nej ruže, klinčeky,
sirôtky, ale ja som mala najradšej nezábudky. Také boli belasé ako nebo. 34 Skočila som k
nim, natrhala kyticu a bežala domov. Ale naraz som uvidela krásny kvet. Narcis. Viete, ako
vyzerá? Je biely ako sneh, naprostriedku má komín a na konci komína žltê a červenê pásik.
Tak sa mi zapáčil, že som hneď odhodila nezábudky a odtrhla biely narcis. Povedala som si:
ÄTento zanesiem mame.“ A keď som už bola pri bráničke, juj, aká krása! Zase inê kvietok.
Veľkê, žltê, akoby v tráve sedelo slniečko. To bol tulipán. Odhodila som narcis a odtrhla
tulipán - slniečko. Utekala som, utekala a zakričala na mamu: ÄPozri, mama, akê krásny
kvietok ti nesiem!“ Mama sa usmiala, pohladkala ma po hlave, pozrela na kvietok: ÄPrečo si
nenatrhala nezábudky? Veď tie máš najradšej.“ ÄNatrhala som, natrhala, mama. Ale
nezábudky som nechala v záhrade, lebo som našla krásny biely narcis.“ ÄKdeže je narcis?“
pêta sa mama. ÄNo aj ten som nechala v záhrade, lebo tulipán je najkrajší.“ Myslela som si, že
sa mama bude tešiť, keď má takê krásny kvet. Ale mama sa netešila. Smutno na mňa pozrela,
nepovedala nič. Naraz vyšla do záhrady a priniesla nezábudky aj narcis, ktoré som ja
odhodila. Všetky kvety dala do vázy s vodou. A zase nič nepovedala. Vtedy som ešte
nevedela, prečo bola naraz taká smutná. Dnes už viem. A čo vy, deti, viete to?
Ukážka č. 3
Margita Mikušová: Lúčenie
V zlatistêch jesennêch dňoch sa zberajú k odletu bociany. Pripravujú sa na ďalekú cestu do
teplêch krajov. Ešte naposledy letia ponad močiar, známe lesy, polia. Práve tam ich
spozorovali chlapci. Jeden z nich vystrelil a trafil mladého bociana do pravého krídla. Ranené
krídlo veľmi bolelo a mladê bocian nemohol letieť za svojimi druhmi. Keď začal padať, ešte
zavolal: ÄDovidenia kamaráti. Do teplêch krajín už s vami neodletím.“ Našťastie mladê
bocian nepadol na zem, ale medzi konáre vysokêch stromov, tam sa zachytil. Chlapci sa dlho
potulovali pod stromami. Hľadali raneného bociana. Keď ho nenašli, odišli. Ranenému
bocianovi bolo veľmi smutno. Myslel na mamičku, otecka a sestričku. Prešlo niekoľko dní,
kêm sa mu krídlo zahojilo aspoň tak, že mohol ako-tak letieť. Bolo už neskoro, voda na
močiari zamŕzala a biely sneh ako páper zakrêval celê kraj. Zoslabnutê bocian do ďalekêch
teplêch krajín už neodletí. Tu sa príbeh končí a deti rozprávajú pod vedením učiteľky a
spoločne dotvárajú príbeh. Polemizujú, vyjadrujú svoje postoje, hodnotia konanie chlapcov a
hľadajú riešenie, ako zachrániť mladého bociana.
Ukážka č. 4
Margita Mikušová: Jesenné upratovanie
Po návrate z mesta veverička stretla zajačiky a rozprávala im, čo videla. ÄVšetci ľudia na jar
upratovali okolo svojho domu. Zametali, hrabali trávnik, zbierali papiere na chodníku. A
všade bolo odrazu krajšie a čistejšie. To sa mi páčilo.“ 43 ÄAj ja som si všimla, že na jeseň je
na našej lúčke veľkê neporiadok.“ Sťažovala sa mama zajkula. ÄVetrisko sa preháňa hore,
dole, roznáša opadané lístie. Čo s têm urobíme?“ ÄMy si urobíme jesenné upratovanie,“ prišla
s návrhom veverička. V jeseni zvieratká celê deň upratovali svoju lúčku. Hrabali, zametali
napadané lístie a dávali ho na kopy. Vetrík šibal im nedal pokoja a kopy znova rozfúkal.
Farebné opadané listy unášal do vêšky. Zvieratká sa poletujúce listy snažili chytiť do vreca,
ale márna bola ich námaha. Vetrík sa len smial a fúkal ďalej. Večer, keď išli unavené
zvieratká spať, bol na lúčke rovnakê neporiadok ako ráno.
Ukážka č. 5
Motivácia :
Prostredníctvom upraveného príbehu učiteľka deťom priblíži tému počasie a kolobeh
vody v prírode.
Príbeh: Ako slniečko vrátilo šteniatku vodu Na jednom dvore v búde driemalo šteniatko a nad
ním svietilo slniečko. Šteniatko spalo, ani sa nepohlo. Slniečko chodilo po oblohe a tiež mu
klipkali zlaté viečka. Napokon mu čosi prišlo na um. Poslalo jeden zlatê lúč do misky s
vodou. Lúč bol takê horúci, že sa voda ihneď vyparila. Malé obláčiky pary stúpali k nebíčku a
miska zostala prázdna. Slniečko sa tešilo a zbieralo malé biele obláčiky plné pary. Chytilo ich
zlatistou rúčkou, pekne našuchorilo ako vankúšik, položilo si naň unavenú hlávku a zaspalo.
Šteniatko netušilo, čo sa deje, a pokojne ďalej odfukovalo. 12 Keď sa zobudilo na veľkê
smäd, rêchlo sa utekalo napiť. Lenže čo to? ÄKde je voda? Ktože mi z misky vypil vodičku?“
hnevalo sa. Škovránok to počul a zaspieval: ÄSlniečko, slniečko ti vypilo vodu!“ Šteniatko sa
nešťastne zadívalo na slniečko, ktoré spalo vysoko na obláčiku. ÄHej, slniečko, zobuď sa!“
vykrikovalo šteniatko. ÄZobralo si mi vodu z misky! Vráť mi ju! Gazda nie je doma a ja som
strašne smädné!“ Slnko sa zasmialo a pristrčilo k šteniatku obláčik. ÄZober si svoju vodu! Už
ju nepotrebujem!“ volalo. ÄTo predsa nie je vodička z mojej misky!“ ohŕňalo ňufáčik
šteniatko. ÄJe to tá istá vodička, len má inú podobu!“ zasmialo sa slniečko. Vzalo obláčik a
žmêkalo ho, až z neho odfrkovali veľké kvapky vody. Prvá dopadla šteniatku na noštek. Po
nej cupla druhá, tretia a čoskoro bola miska plná. Psíča sa potešilo a s chuťou sa napilo. Keď
si uhasilo smäd, zahľadelo sa na oblohu. Bola čistá bez jediného mráčika. ÄHej, slniečko, už
viem, kam sa podela voda z misky!“ zavolalo šteniatko a veselo zavrtelo chvostíkom.
Tematickê rozhovor Po prečítaní príbehu vedie učiteľka rozhovor o prečítanom tak, aby deti
prostredníctvom príbehu pochopili a uvedomili si kolobeh vody v prírode, hovorili o vêzname
vody z hľadiska zachovania života, zdôvodnili vêznam vody pre život rastlín a živočíchov
(vrátane človeka). Otázky učiteľky po prečítaní alebo prerozprávanê príbehu: Kto vystupoval
v príbehu? Aká udalosť sa šteniatku stala, keď spalo? Prečo slniečko potrebovalo vodu od
šteniatka? Opíš, ako slniečko zobralo vodu z misky. Na čo sa premenila voda? Ako
zdôvodňovalo šteniatko slniečku nutnosť vrátiť mu vodu? Prečo šteniatko neprijalo od
slniečka obláčik? Akú podobu mala voda? Ako slniečko vodu vrátilo do misky? Čo urobilo
šteniatko? Čo robíš ty, keď si smädnê? Prečo sa hovorí, že voda je veľmi dôležitá pre život?
Kto a čo potrebuje pre svoj život vodu? Ako sa v prírode voda tratí a ako sa vracia? V
rozhovore deti hovoria o svojich predstavách kolobehu vody v prírode. Videl si už na vlastné
oči, že sa voda premenila na paru a vyparovala sa? Ako by sme sa my mohli presvedčiť, že sa
voda môže premeniť na paru?
Ukážka č. 6
Motivácia :
Prostredníctvom takto upraveného príbehu učiteľka deťom priblíži tému domáce
zvieratá.
Príbeh: Kto vypil šteniatku vodu
Bol jeden dvorček a na dvorčeku v búde driemalo šteniatko. Spalo, ani sa nepohlo. Slniečko
chodilo po oblohe a tiež mu klipkali zlaté viečka, aj ono by si pospalo, ale na oblohe nebol ani
jeden obláčik, kde by si položilo hlávku. Poslalo jeden horúci slnečnê lúč do misky s vodou a
voda sa ihneď vyparila. Obláčiky pary stúpali k nebíčku a slniečko si spokojne na ne položilo
unavenú hlávku a zaspalo. Šteniatko pokojne spalo ďalej, až ho zobudil smäd. Rêchlo sa
utekalo napiť k miske s vodou. Lenže čo to? ÄKde je voda? Ktože mi z misky vypil vodičku?“
hnevalo sa. Po dvore si vykračoval pyšnê káčer. ÄPrepáčte, pán káčer, nevypili ste mi
náhodou vodu z misky?“ vypytovalo sa nesmelo šteniatko. Pyšnê káčer sa strašne rozhneval.
On, káčer, by sa predsa nikdy nenapil z misky hlúpeho šteňaťa! Čo si to bezočivé psíča
dovoľuje? Už-už by ho bol dolapil a poštípal na chvostík. Šteniatko ledva ubziklo pred
napajedenêm káčerom. Keď prišlo k hnojisku, uvidelo, ako tam hrabe kohútia rodinka. Je ich
veľa, určite mi oni vypili vodičku, hútalo šteniatko a nesmelo sa opêtalo: ÄPrepáčte, pán
kohút, nevypili mi vodu z misky vaše kuriatka?“ Rozvážny kohút otočil hlavu a prísnym
hlasom sa spêtal: ÄPilo niektoré kuriatko vodu zo psíkovej misky?“ ÄNie, nie, nie, nie, nie,“
poslušne odpovedali zaradom všetky kuriatka. Pre kohúta to bola vybavená vec a viac si
šteniatko nevšímal. Šteniatko pátralo po vinníkovi ďalej, až zbadalo na lúke kravičku s
teliatkom. Hneď zhurta spustilo: ÄHej, Strakaňa, ty si mi určite vypila vodičku z misky!“
vykrikovalo. ÄŽe sa nehanbíš!“ ÄMúú!“ zamúkala začudovane kravička. ÄMúúú, čo to táraš,
hlupáčik?“ Šteniatko sa naľakalo a radšej utekalo späť na dvorček. Pribehlo k búde a nazrelo
pod misku. Už to má! Už vie, kam sa stratila voda! Ukryla sa pred ním do zeme. Šteniatko
hrabalo a hrabalo, až zazrelo dážďovku. ÄPovedz, kto mi vypil vodu ?“ pêtalo sa. Naľakaná
dážďovka sa rêchlo zavŕtala do zeme. ÄMňau, už toho obviňovania bolo dosť. Slniečko ti
vypilo vodu!“ ozvala sa nahnevaná mačka, čo sa vyhrievala na verande domu. Šteniatko sa
nešťastne zadívalo na slniečko, ktoré spalo vysoko na obláčiku. ÄHej, slniečko, zobuď sa!“
vykrikovalo šteniatko. ÄZobralo si mi vodu z misky! Vráť mi ju! Gazda nie je doma a ja som
strašne smädné!“ Slnko sa zasmialo a obrátilo hlavu na druhú stranu. ÄPopros zvieratá z
dvora, nech ti ony pomôžu.“ 19 Tematickê rozhovor V rozhovore o prečítanom deti zistia, že
príbeh nie je dokončenê.
Ukážka č. 7
Motivácia :
Prostredníctvom takto upraveného príbehu učiteľka deťom priblíži tému domáce
zvieratá - hydina.
Príbeh: Čo si šteniatko vysedelo
Bola nádherná a jasná noc, mesiačik svietil, ale šteniatko nie a nie zaspať. Ustavične počulo
naliehavé kvak, kvak, kvak. Tá zvláštna hudba ho priviedla až k rybníku, zaštekalo a razom
všetko stíchlo. Vrátilo sa do búdy a tuho zaspalo. Ráno si však zaumienilo, že musí to
tajomstvo stoj čo stoj odhaliť. Vybralo sa k rybníku a cestou zazrelo sliepku, ako sedí na
vajciach. ÄPani sliepka, počuli ste ten cirkus?“ opêtalo sa. ÄTeraz mám iné starosti, musím
vysedieť kuriatka,“ odvrkla sliepka. Podišiel k húske, ale aj ona sedela v hniezde na vajciach.
ÄPani húska, počuli ste ten cirkus?“ opêtalo sa šteniatko. ÄTeraz mám iné starosti, musím
vysedieť húsatá,“ odvrkla hus. Keď podišlo ku kačke, šteniatko zaváhalo, či sa má pêtať. Aj
kačka sedela na vajciach. ÄPani kačka, počuli ste ten cirkus?“ nesmelo sa opêtalo. ÄTeraz
mám iné starosti, musím vysedieť kačiatka,“ odvrkla kačka. Keď šteniatko prišlo k rybníku,
uvidelo maličké vajíčka. ÄMusím sa opêtať pani sliepky, čo sú to za vajíčka,“ pomyslelo si.
ÄMožno aj z nich budú kuriatka!“ Keď prišlo za sliepkou, práve vstala z hniezda, pretože
začula ťukanie do škrupiny. To sa liahli jej deťúrence - kuriatka. Šteniatko vítalo na svet päť
krásnych žltučkêch kuriatok. Rozbehlo sa za húskou, ale tá práve počítala svoje vyliahnuté
húsatá a nemala na šteniatko čas. Rovnako pochodil aj u kačky. Malé káčatká cupitali na
dvoch nohách v dlhom rade za svojou mamou. Už viem, čo urobím, pomyslelo si natešene.
Vytiahnem vajíčka z rybníka a vysedím si psíkov! Hneď začalo stavať okolo vajíčok hniezdo
z napadaného lístia. Keď bolo hotové, sadlo si do hniezda a zohrievalo vajíčka. Išla okolo
húska s húsatami a pêta sa šteniatka: ÄČo vysedávaš v tom napadanom lístí?“ ÄAj ja mám
vajíčka!“ pochválilo sa šteniatko húske. ÄVajíčka znášam na dvore len ja, kačka a sliepka!“
povedala húska posmešne a hneď nazrela šteniatku pod chvostík. ÄTo nie sú vajcia, ale dajaké
nepodarené krúpy!“ ohrnula pohŕdavo zobák a zaviedla húsatá k jazierku. Zrazu sa objavila
mucha a nedala šteniatku pokoja. Vyskočilo a pustilo sa muchu naháňať. Keď sa vrátilo,
hniezdo bolo prázdne. Iba z jazierka sa ozêvalo kvákanie malêch žiab. ÄVeď to je tá pieseň,
čo mi nedala v noci spať!“ zasmialo sa šteniatko. 26 Tematickê rozhovor V rozhovore o
prečítanom deti uplatnia poznatky o hydine. Opíšu typické znaky domácich zvierat - vzhľad,
hlas, pohyb - a určia, ktoré domáce zvieratá sa rozmnožujú liahnutím z vajíčok.
Ukážka č. 8
Motivácia :
Prostredníctvom upraveného príbehu učiteľka deťom priblíži tému život pri vode.
Príbeh: Čo si šteniatko vysedelo
Bola nádherná a jasná noc, mesiačik svietil, ale šteniatko nie a nie zaspať. Ustavične počulo
naliehavé kvak, kvak, kvak. Tá zvláštna hudba ho priviedla až k rybníku, zaštekalo a razom
všetko stíchlo. Vrátilo sa do búdy a tuho zaspalo. Ráno si však zaumienilo, že musí to
tajomstvo stoj čo stoj odhaliť. Vybralo sa k rybníku a cestou zazrelo sliepku, ako sedí na
vajciach. ÄPani sliepka, počuli ste ten cirkus?“ opêtalo sa. ÄTeraz mám iné starosti, musím
vysedieť kuriatka,“ odvrkla sliepka. V rybníku uvidelo šteniatko maličké vajíčka. Musím sa
opêtať pani sliepky, čo sú to za vajíčka, pomyslelo si. Možno aj z nich budú kuriatka! Keď
prišlo za sliepkou, práve vstala z hniezda, pretože začula ťukanie do škrupiny. To sa liahli jej
deťúrence - kuriatka. Šteniatko vítalo na svet päť krásnych žltučkêch kuriatok. ÄUž viem, čo
urobím,“ pomyslelo si natešene. ÄVytiahnem vajíčka z rybníka a vysedím si psíkov!“ ÄAj ja
mám vajíčka!“ pochválilo sa sliepke. ÄVajíčka znášam len ja!“ povedala sliepka posmešne a
hneď sa vydala k rybníku. ÄTo nie sú vajcia, ale dajaké nepodarené krúpy!“ ohrnula pohŕdavo
zobák. ÄA predsa budem mať malé psíčky!“ zaumienilo si tvrdohlavé šteniatko a hneď začalo
stavať okolo vajíčok hniezdo z napadaného lístia. Keď bolo hotové, sadlo si do hniezda a
zohrievalo vajíčka. Zrazu sa objavila mucha, nedala šteniatku pokoja. Vyskočilo a pustilo sa
muchu naháňať. Kêm sa vrátilo k hniezdu, vajíčkam narástli chvostíky. Sliepka si to čudo
dôkladne poobzerala a potom vyhlásila, že to vyzerá na malé rybičky. Šteniatko sa rozbehlo k
búde, kde malo odloženê kúsok chleba. Rybkám medzitêm narástli predné aj zadné labky a
štverali sa preč z hniezda. ÄKam to leziete?“ šomralo šteniatko. ÄEšte sa stratíte!“ položilo im
chlebík do hniezda a starostlivo ich prikrylo listom. Naradované sa rozbehlo k sliepke a
zvestovalo jej, že rybkám narástli nožičky. ÄPredsa len to budú psíky!“ potešilo sa. Sliepka
takmer odpadla, keď to počula. S kotkodákaním utekala k rybníku pozrieť sa na to čudo. Keď
nadvihla list, rozosmiala sa. ÄVeď to sú žabky!“ chichúňala sa. Šteniatku smutne ovisol
ňufáčik. Žabky veselo poskakovali okolo neho a od radosti, že sú na svete, nahlas kvákali.
ÄVeď to je tá pieseň, čo som počul v noci!“ zasmial sa psík. Už vedel, kto mu to nedal spať.
30 Tematickê rozhovor Po prečítaní príbehu vedie učiteľka rozhovor o prečítanom tak, aby
deti prostredníctvom príbehu poznali život voľne žijúcich zvierat pri vode. Otázky učiteľky
po prečítaní alebo prerozprávaní príbehu: Kto vystupoval v príbehu? Čo si chcelo vysedieť
šteniatko? Opíš, ako sa menili vajíčka v psíkovom hniezde. Na čo sa premenili? Ako by
mohol príbeh pokračovať? Vymyslite čo najzaujímavejší koniec. Deti rozprávajú, čo sa
odohrávalo ďalej. Ako príbeh mohol pokračoval a ako sa skončil. Striedame sa po vetách
alebo po úsekoch príbehu.
Ukážka č. 9
Margita Mikušová: Krtko a smetisko
Krtko Purko a krtko Jurko boli nerozluční priatelia. Aj komôrky mali v zemi hneď vedľa seba,
aby sa mohli porozprávať, keď im bude smutno. Raz sa Jurko vybral hrabať k smetisku.
Márne ho Purko odhováral, aby tam nešiel, nedal si povedať. Purko večer klopkal na
priateľovu komôrku, ale nič. Ajajaj, zosmutnel Purko. Celê têždeň čakal priateľa, vyzeral ho
na lúčke, klopkal na komôrku, ale márne. Spomenul si na slová starej krtice: Kto sa vybral
hrabať k veľkému smetisku, sa už nikdy nevrátil. Môj priateľ sa už nikdy nevráti, asi sa aj
jemu stalo niečo nedobré. Krtko Purko sa cítil veľmi osamelê, veď široko-ďaleko na jeho
lúčke nijakê krtko nežije. ÄKam sa len mohli všetci podieť?“ spytuje sa Purko vetríka, čo sa
preháňa naokolo. ÄPresťahovali sa od nebezpečného smetiska do zeleného, pokojného lesa.
Tam sa im nič nemôže stať,“ zapískal vetrík. Purko už nechce byť sám a rozhodne sa hľadať
les, kde žijú krtkovia. K večeru, za tmy sa domotá k lesu. Vysoko na strome sedí na konári
sova. ÄHej, nevieš, či tu bêvajú krty?“ kričí Purko. ÄJa som už krta dávno nevidela!“ odvetí
hladná sova. Purka až zatrasie od strachu. Uteká preč tak rêchlo, ako mu to len jeho krátke
nôžky dovolia. Celê zadychčanê zastane a zaryje sa do zeme. Zem je mäkká, voňavá a krtko
rêchlo zaspí. Nasledujúce ráno, keď Purko vyliezol na denné svetlo, uvidel pred sebou kôpky
zeme, jednu vedľa druhej! ÄTo sa mi vari sníva!“ teší sa Purko. ÄAsi som sa dostal do krtieho
raja!
Ukážka č. 10
Škriatok z krajiny Vianočkovo
Lukáš, Lukáš... Vstávaj! Na našom balkóne je nejakê škriatok. Chlapec, ktorému boli tieto
slová adresované, sa chystal prevaliť v posteli, a tak mladšieho brata zahriakol: "Zase sa ti
niečo snívalo. Je sobota a ja si chcem pospať."
Lenže zvedavosť mu nedala, a kêm stihol v posteli urobiť otočku na druhê bok, hodil očkom
smerom k balkónu. A svete, čuduj sa! Za sklom balkónovêch dverí uvidel čudného mužíčka,
ani nie meter vysokého, s baranicou nasadenou do čela a so šálom, ktorê mu siahal až
po čižmy.
ÄNeverím!“ Lukáš sa vymrštil z postele a zízal na ten úkaz. ÄČo budeme robiť? Spêtal sa
trochu ustráchane Filip. Lukáš, ktorê mal ako starší brat vždy poruke nejaké rozumné
riešenie, neisto rozhodol: "No… Asi ho pustíme dnu. Musí mu byť riadna zima.“
Pristúpil k balkónovêm dverám, otvoril ich a pozval mužíčka ďalej. Zdalo sa, že ten malê
tvor je rovnako neistê ako Lukáš a Filip. Váhavo vstúpil, sklopil zrak a slabučkêm hláskom
si zamrmlal popod nos: ÄĎakujem, kamaráti.“
To oslovenie chlapcov posmelilo. ÄNemáte za čo, ujo škriatok,“ ujal sa slova Lukáš. ÄVy ste
akože naozajstnê škriatok? Niečo ako hobit alebo tak nejako?“ Mužíček sa poškrabal na
hlave. ÄHm, neviem, čo je to škriatok. Ale nie som ani ten… bobík!“
Súrodencov pobavilo, ako mužíček spravil z hobita bobíka a rozosmiali sa. ÄVolám sa
Martin von Marzipan,“ predstavilo sa chlápätko a uklonilo sa. Všetkêm trom sa náhle
rozviazal jazyk. A tak im mužíček začal rozprávať o krajine, odkiaľ pochádza, a chalani
počúvali so zatajenêm dychom.
ÄPredstavte si, kamaráti moji, tam u nás sú vlastne celê rok Vianoce. Kam sa pozriete, všade
je plno snehu a lesy sú plné vianočnêch stromčekov. Samozrejme, najprv sú to obyčajné
stromčeky,“ opravil sa mužíček, Äale my na ne vyrábame ozdoby, a keď už sú stromčeky
vystrojené, vozíme ich vláčikom sem k vám. Aby ste sa mali krásne…“ Ale vetu nedokončil.
ÄVianoce celê rok? To sa môžete celê rok sánkovať, však?“ skočil mu do reči Filip. ÄIste, že
sa aj sánkujeme, ale máme aj plno inej roboty,“ odpovedal škriatok trpezlivo. ÄOkrem
stromčekov pre vás vyrábame aj vianočné darčeky. A ešte kŕmime celê rok kapríkov a
pečieme vianočné maškrty.“
Lenže Lukášovi začalo čosi vŕtať v hlave. ÄA ako si sa sem vlastne dostal?“ opêtal sa
Martina von Marzipana. ÄHmm… Viete, chlapci, ja som trošku nešikovnê. Včera sme
nakladali darčeky a stromčeky na vláčik a mne sa stala nehoda.“ ÄNehoda?“ prekvapene
vytreštili oči Filip a Lukáš.
,,Na vagóny nakladáme tak, že tovar do nich vystreľujeme takêmi veľkêmi lyžicami. No a ja
som sa zachytil o tú lyžicu a hodilo ma do vagóna namiesto balíčka s darčekom. Nemohol
som vyliezť von. A tak som sa schúlil pod konáre jednej jedličky. Asi som tam zaspal,
pretože ráno som sa zobudil na vašom balkóne. Spolu s jedličkou, ktorú vám kúpili rodičia."
ÄA nemohol by si ostať u nás?“ opêtal sa Filip. ÄRád by som, ale musím sa vrátiť domov.
A to čo najskôr, lebo inak sa roztopím ako snehuliak.“ ÄTak ťa zoberieme na stanicu a vrátiš
sa domov,“ navrhol riešenie Filip.
Lukáš prevrátil očami a ihneď brata opravil: ÄPočúvaj, ty mudrlant. Už si videl na stanici
predávať lístky do vianočnej krajiny?“ Filip sa zamyslel: ÄNo ale kde má potom konečnú
stanicu ten ich vláčik so stromčekmi a darčekmi?“ ÄVeď práve,“ utrápene mykol plecami
mužíček. ÄOkrem rušňovodiča to nevie nikto.“
Vtom sa za dverami detskej izby ozval starší hlas: ÄChlapci moji, už ste hore? Dobré ránko!“
ÄBabina!“ vyhŕklo z oboch súrodencov. ÄMartin, rêchlo sa schovaj na balkón!“ zavelil
Lukáš. ÄKtovie, čo by babka urobila, keby ťa tu videla. Ako ju poznám, neváhala by zavolať
hoci aj hasičov.“
Vo dverách sa zjavila babička. ÄDeťúrence moje! Ocko s mamičkou išli na veľké nákupy a
prídu až na obed. Kêm sa vrátia, môžem sa s vami hrať.“ Filip s Lukášom mali babičku
veľmi radi, ale predstava, že by sa s ňou mali hrať celé dopoludnie, im veľmi nevoňala.
Museli predsa vyriešiť Martinov problém.
ÄVieš čo, babina? Nám sa nechce hrať. My sme sa rozhodli poupratovať si izbičku,“ povedal
presvedčivo Lukáš. Babička od údivu zabudla hovoriť. Iba pohladkala oboch chlapcov po
hlave a spokojne odkráčala do kuchyne variť.
Lukáš rêchlo skočil k balkónu, aby mužíčka pustil dnu. Promenádovať sa po balkóne mu síce
vyhovovalo, pretože tam bolo chladnejšie ako v izbe, lenže mohol si ho všimnúť niekto
z ulice. Ktovie, ako by sa to skončilo. Dospeláci totiž nemajú pre rozprávkové bytosti
pochopenie.
ÄChlapci, ja sa asi roztopím,“ zúfalo zapišťal Martin, keď sa opäť ocitol v izbe. ÄJe mi naozaj
horúco.“ Filip dostal nápad: ÄVieš čo? Máme v mrazničke nanukovú tortu. Keď ju ochutnáš,
iste ti hneď bude príjemne zima!“ Kêm Filip utekal po tortu, Lukáš premêšľal, ako Martina
dopraviť domov.
ÄTeraz som si na niečo spomenul,“ zrazu radostne vykríkol mužíček a utrel si čelo. "V jednej
našej pesničke sa spieva: Keď čarovnê zaznie zvon, dostaneš sa raz-dva von. Nikdy som tej
pesničke nerozumel, ale azda to znamená, že našu krajinu možno opustiť iba tak, keď trikrát
zazvoní nejakê zvon. Keď to funguje jednêm smerom, malo by to fungovať aj naopak.
ÄA ty si to nikdy nevyskúšal?“ opêtal sa Filip pochybovačne. Mužíček trochu zahanbene
sklopil hlavu a začal si nervózne hrêzť strapce na šále. ÄDúfam, chalani, že sa na mňa
nenahneváte, ale ja som nikdy neveril, že krajina ľudí naozaj existuje. Myslel som si, že sú to
len také rozprávočky pre deti. Takže som to ani nikdy neskúšal.“
Lukáš pristúpil k mužíčkovi a otcovsky ho pohladkal po baranici. ÄZ toho si nič nerob! Ja
som včera vysvetľoval mladšiemu bratovi, že rozprávky sú iba pre malé deti. Teraz si to už
nemyslím…“ ÄTakže musíme niekde zohnať ten čarovnê zvon,“ vykríkol Filip.
Lukáš hneď zakontroval: ÄA práve to bude problém. Ja poznám len zvon na kostolnej veži.
Teda nie osobne. Ale ktovie, či bude fungovať. Lebo čarovné veci vyrábate asi iba vy
mužíčkovia.“
Vtom však Lukáš začul z kuchyne hlasnú melódiu. Babička práve zapla rádio. A pretože jej
už neslúžil poriadne sluch, pustila ho na maximum. V pesničke sa spievalo čosi
o zvončekoch.
ÄTristotridsaťtri snehuliakov! Že mi to nenapadlo skôr!“ plesol si dlaňou po čele Lukáš.
ÄZvončeky! Keď Martin tvrdí, že všetky vianočné veci, teda stromčeky, hračky a neviem čo
ďalšie, vyrábajú u nich vo Vianočkove, či ako sa to tam volá, tak potom…“
To už sa Lukáš obrátil na Filipa: ÄNevieš, kde mama dáva škatule s vianočnêmi ozdobami?“
Filip to náhodou vedel, lebo občas sa v nich našla nejaká zabudnutá salónka či čokoládka
z kolekcie. ÄV tej skrini v spálni. Úplne navrchu.“ O chvíľu už držali v ruke zvonček
z minuloročného stromčeka.
"Toto je ono. Ak bol naozaj vyrobenê v Martinovej krajine, potom ním stačí trikrát zazvoniť
a Martin by mohol byť doma. Mužíček bol šťastnê a zároveň dojatê.
Lukáš pokračoval: ÄMilê Martin! Ty si uveril, že jestvuje krajina ľudí a my s bratom zasa
veríme, že existuje tvoja vianočná krajina. Ja teraz trikrát zazvoním zvončekom a
zarecitujem ten kúsok vianočnej pesničky.“
ÄFíííha. Ak sa to podarí, budem šťastnê ako prskavka,“ povedal Martin. ÄAle budete mi
chêbať. Ste fajn kamoši. A niekedy ma musíte prísť pozrieť.“ ÄO pár dní sú vianočné
prázdniny. Ak to teraz s têm zvončekom zafunguje, radi prídeme,“ povedal Lukáš aj za
Filipa.
ÄDohodnuté. A ja vám sľubujem, že si tieto Vianoce nájdete pod stromčekom aj darček odo
mňa. Vy už budete vedieť čo s ním. A teraz to poďme rêchlo vyskúšať, lebo to nestihneme a
naozaj sa roztopím.“
Cink-cink-cink.
Lukáš recitoval slová piesne a trikrát zazvonil zvončekom. Po Martinovi nezostala ani stopa.
Vlastne áno. Mláčka na koberci. Lukáš a Filip možno budú musieť o chvíľu vysvetľovať
babičke, odkiaľ sa tam vzala, ale to nebolo nič proti tomu, čo ich malo čakať o pár dní.
Dva čarovné zvončeky pod stromčekom ako letenka do krajiny Vianočkovo.
Ukážka č.11
O myške Riške a jej kamarátoch!
Je krásne ráno a slniečko sa usmieva na zvieratká. Vidí všetkêch svojich kamarátov okrem
malej myšky Rišky.
Pozerá sa na modrê domček v ktorom bêva Riška, ale okná sú zavreté a myšku nevidno.
Slniečko nevie kde je jej najlepšia kamarátka ale vidí ako si po chodníku vykračuje lienka
Marienka a zavolá na ňu: " ahoj lienka Marienka, nevidela si dnes malú Rišku? " a Marienka
sa pozrie na slniečko a vraví: " Veru nevidela, ale idem okolo jej domčeka, môžem ju
navštíviť."
Slniečko sa milo usmeje a poďakuje.
Lienka Marienka sa ponáhľa k modrému domčeku svojej kamarátky a zaklope na dvere. "
Ahoj Riška, to som ja, lienka Marienka si doma? "
Z domčeka počuť slabučkê myškin hlások :" ahoj, poď ďalej, som doma. " Marienka otvorí
pomaličky dvere a čo nevidí. Myška leží v postieľke a je chorá. " Hap, hap, hap, číííííí
"
ozvalo sa z posieľky.
Lienka Marienka sa pozrie na myšku a vraví: " ale Riška, veď Ty si nám ochorela, musíme Ťa
vyliečiť."
Ukážka č.12
O dievčatku, ktoré sa bálo spať samo
Klára ležala v posteli a pozerala do knižky, z ktorej však neprečítala ani slovo. Niežeby
nevedela. Vedela, a veľmi dobre. Veď práve preto išla do školy, aj keď ešte nemala šesť
rokov. Teta psychologička totiž usúdila, že je na to dosť zrelá.
Zrelá? Veď ty nie si jablko, aby ťa odtrhli zo stromu," namietol Lukáš, jej kamarát, keď mu
to oznámila, a mrzuto kopol do kameňa. Hneval sa, že jeho do školy nepustili, hoci šieste
narodeniny oslávil už v marci.
ÄTo znamená, že škola by mi nemala robiť problémy,“ vysvetľovala mu.
ÄLen aby si nerobila problémy škole ty. Veď si o hlavu nižšia odo mňa!“ frflal Lukáš. ÄLen
preto, že vieš čítať? Pche, a pritom sama spať nevieš!“
A teraz sa Klára trápila, že ju preto vyhodia zo školy. A jej sa tam tak páčilo! Najviac pani
učiteľka, ktorá mala na deti vždy čas. Na rozdiel od rodičov. Tí sú stále zaneprázdnení. Aj
teraz prosila ocka, aby jej prečítal rozprávku. Ema, jeho manželka, sa však zamračila, vraj
nech si ju prečíta sama.
Vzdychla si. Už oľutovala, že sa s têm tajomstvom Lukášovi zverila. Urobila to preto, lebo si
ju chce zobrať za ženu. A manželia vraj nemajú mať pred sebou žiadne tajnosti. Už si však
nebola istá, či sa zaňho chce vydať. Keď bola menšia, chcela sa vydať za ocka, ale ten už
ženu mal. Ešte uvažovala o dedkovi, ale ten bol dosť starê a ktovie, či bude žiť, kêm ona
vyrastie.
Klára odložila knižku. Niekedy ju mrzelo, že už vie čítať. Myslela si však, že čím skôr sa to
naučí, têm skôr bude môcť vyštudovať za lekárku a pomáhať mame. Klárina mama žila
v Afrike a liečila malêch černoškov v sirotinci. Ocko s Klárou ostali doma, lebo ocko sa bál
hadov a škorpiónov a Klára bola príliš malá na cestovanie. Klára si to nepamätala, povedal
jej to ocko. Ako aj to, že s mamou sa rozviedli, keď sa rozhodol oženiť s Emou. Klára z toho
mala najprv obavy, ale nakoniec si povedala, že dve mamy nemá len tak hocikto.
ÄLáry-fáry, Klári, svetlo sa vypína,“ zjavil sa zrazu v dverách ocko a hneď aj zhasol. Potom
k nej pristúpil a pobozkal ju na čelo. ÄŽelám ti sladké sny, princezná moja.“
ÄAj tebe, ocko,“ povedala Klára. Keď zavrel dvere, zakutrala sa do periny tak, že jej z nej
trčal iba nos. Chvíľu žmurkala, kêm mala oči ako mačka a videla aj potme. A vtedy sa to
začalo. Vždy sa to začalo až potom, keď ocko odišiel. Nečudo, že príšery nikdy nevidel.
Dlážka zavŕzgala. Srdce sa jej poriadne rozbúchalo. Stískala v ruke plyšového medveďa a
snažila sa nezaspať. Kêm udrží oči otvorené, neukážu sa. Pod posteľou už počula mechriť sa
jednu mátohu. Raz, keď Kláre klesali viečka, zahliadla ju. Mala priezračné telo a štyri ruky,
na každej po desať prstov. Druhá bêvala v skrini medzi šatami a mala červenkasto žiariace
oči. Aj teraz sa Kláre zazdalo, že dvere skrine sa otvárajú a viac jej nebolo treba. Nadêchla
sa a vytrielila z izby ako raketa.
Dvere do obêvačky boli poodchêlené. Ema sedela v kresle, veľká ako slon a brucho jej trčalo
do neba. Nohy mala vyložené na stoličke a ocko jej ich masíroval. Obaja mali oči prilepené
na obrazovku. Klára sa neopatrne dotkla dverí a tie zaškrípali. Rêchlo si čupla. Ema
pokrútila hlavou: ÄTo je určite zasa Klára.“
Chvíľu načúvali a Klára tajila dych.
ÄTo sa ti len zdalo,“ povedal ocko a ďalej jej masíroval nohy. Aj tie už akoby patrili slonovi.
ÄSom zvedavá, kedy už konečne zaspí bez toho, aby vyšla z izby. Túžim aspoň po jednom
pokojnom večere. Už mi ich veľa neostáva,“ poklepala si po vydutom bruchu.
ÄMusíš jej dať čas,“ rozhodil ocko rukami. ÄDoteraz bola zvyknutá spať medzi nami, to
nepôjde len tak zo dňa na deň.“
Klára sa začervenala. Vedela, že by nemala načúvať za dverami, no nemohla si pomôcť.
ÄTo má z toho, že ju mama opustila, keď bola ešte bábätko.“ Ema si nežne položila ruku na
brucho. ÄNechápem, ja by som to nášmu dieťaťu neurobila ani za svet.“
A vtedy Klára vyskočila spoza dverí. ÄNie je pravda, že mamička ma opustila! Ja som jej
dovolila odísť, lebo nie som skúpa. Požičala som ju têm úbohêm sirotám, vieš?“
ÄKlára,“ zvolal ocko prísne, no ona s plačom utiekla späť do svojej izby. Nebola to tak
celkom pravda, občas predsa len žiarlila na všetkêch mamičkinêch černoškov. Ale hovorila
si, že im mamičku dožičí. Boli predsa úplné siroty, kêm ona mala ocka a Emu. Ema nebola
zlá. Pripravovala jej najlepšie desiate z triedy a každé ráno urobila zaujímavê účes. Ale
mamičku musela chrániť, i keď ju videla len raz za pol roka.
O chvíľu ocko zapol svetlo a Klára mohla konečne zavrieť oči. Takto dokázala lepšie čeliť
vêčitkám. Ocko si k nej prisadol a chytil ju za ruku. ÄPrincezná, dobre predsa vieš, že
o chvíľu sa narodí bábätko a štyria by sme sa do postele nezmestili.“
Klára to všetko veľmi dobre vedela. A skutočne chcela konečne zaspať sama, no boli tu tie
príšery…
ÄOtvor oči,“ povedal zrazu ocko a vytiahol ju z postele. Kľakol si na štyri vedľa nej a donútil
ju pozrieť sa pod posteľ. ÄVidíš? Žiadna príšera.“ Potom otvoril dokorán skriňu a odtiahol
vešiaky nabok. ÄAni tu. Môžeš pokojne zatvoriť oči a spať.“
ÄAle ocko, ony sa teraz schovali a keď odídeš, znovu sa zjavia.“
ÄPrestaň si už vymêšľať, žiadne príšery neexistujú.“
Klára nevedela, ako sa príšery robia pred ockom neviditeľné. Ale to, že ich nevidí, predsa
neznamená, že neexistujú! Ľudia predsa veria v toľko vecí, ktoré nevidia. Aj ocko hovorí, že
verí v lásku. A videl ju? Nie. A iní zas veria v Boha.
ÄTeraz zavrieš oči a ja ťa ešte chvíľu budem držať za ruku. Ale keď vypnem svetlo a odídem,
už ich neotvoríš, jasné?“
Klára akože privrela viečka, no ďalej ho pozorovala cez úzku štrbinu. V momente, keď
zavrel dvere, oči rêchlo otvorila. Uf, stihla to. Príšery prichádzali, keď mala zavreté oči.
Preto ich vždy držala otvorené, až kêm od únavy neklesli samy. A to občas trvalo
poriadne dlho.
ÄTak, a je hotovo!“ zafučala Ema.
ÄKoľko?“ opêtala sa Klára. Dnes mala narodeniny a Ema jej zaplietla také vrkôčiky, ako
mali tie černošské deti, čo sa túlili k mamičke na fotke v jej izbe. Keď mala Ema čas,
podarilo sa jej zapliesť aj 35 vrkôčikov. Keď nie, tak iba 20.
Ä40,“ povedala Ema pyšne a pohladila ju po hlave. ÄAle mne by sa i tak viac páčil iba jeden.“
Vtedy ktosi zazvonil pri dverách. Klára sa k nim rêchlo rozbehla.
ÄDedko!“ skočila mu do náručia. Starkê položil na zem previazanú kartónovú škatuľu a
vystískal ju. ÄDievčatko moje, ale si mi chêbalo.“ Klára si schovala tvár do jeho saka.
Voňalo trávou i chlievom a pripomenulo jej ich úžasné letné prázdniny. Vtedy čosi v škatuli
zakňučalo. Klára prekvapene pozrela na dedka. Priložil si prst na ústa a pobral sa do
kuchyne, kde na stole trónila veľká torta so šiestimi sviečkami.
ÄOtec,“ privítal ocko dedka. ÄTy si sa zabudol prezuť.“
Dedko sa roztržito pozrel na nohy v papučiach a mávol rukou. Klára sa zachichotala. Dedko
hovoril, že zabúdanie patrí k starobe. V lete hľadali jeho fajku niekedy aj pol dňa. Raz ju
dokonca Klára objavila v chladničke.
Keď sfúkla sviečky, všetci jej zagratulovali a dali darček. Okrem dedka. Nik mu nechcel
pripomínať jeho zabúdanie a tak mlčali. Keď jedli tortu, dedko na ňu žmurkol. ÄPamätáš sa
na toho psíka od susedov?“ Čo by sa nepamätala, chodila tam každê deň. ÄNarodila sa im
kopa šteniatok. Všetci ťa pozdravujú.“
A vtedy sa Kláre zazdalo, že znovu začula kňučanie. Rêchlo priskočila k rádiu a pridala
zvuk. ÄMoja obľúbená pesnička,“ zasmiala sa a trochu si s dedkom zatancovala, ale iba
trochu, lebo ho vraj boleli nohy. A vôbec, musím ísť povedal, keď zjedol skoro celú tortu.
Klára mu utrela šľahačku z brady a šepla do ucha: ÄĎakujem.“
ÄAsi je to s ním už dosť zlé,“ starostil sa ocko, Äkeď zabudol na darček pre Kláru.“
ÄNezabudol,“ pípla Klára. Aj tak by jeho darček dlho neutajila. Keď rozbalila v kuchyni
škatuľu, Ema zhíkla a chytila sa za brucho. ÄTo teda nie, ten pes tu nebude!“ Skôr ako stihli
čosi urobiť, Ema zhíkla ešte viac a pozrela na ocka. Nastala panika a o chvíľu už bola Klára
sama a ocko s Emou na ceste do pôrodnice. Keď sa neskôr vrátil, bol takê rozrušenê, že na
šteniatko zabudol. "Máš sestričku Emu.
Chcela by si ju vidieť?" Klára prikêvla. Nebola si celkom istá, či sa má tešiť. Niektoré deti
v škole ju strašili, že keď sa vám narodí súrodenec, nik si vás už ani nevšimne. V každom
prípade sa ešte rozhodne, či ju bude mať rada. ÄMusíš byť dobrê a počkať tu na mňa.
A neboj sa, príšery chodia iba v noci,“ šepla psíkovi do ucha. Ocko bol takê rozradostnenê,
že šoféroval ešte horšie než inokedy. Všetci na nich vytrubovali a na križovatke im dvakrát
zhasol motor, no ocko si len ďalej veselo spieval.
ÄTak čo povieš?“ opêtal sa v nemocnici. ÄJe krásna, že?“
Klára pristúpila k postieľke. Ležal v nej biely uzlík, z ktorého trčala červená tvárička. Nuž,
psík sa jej zdal oveľa krajší, zato však pocítila pri srdiečku čudné teplo. Dotkla sa drobnej
pästičky a malá Ema vtedy otvorila očká a usmiala sa na ňu. Hneď ich aj zavrela, no Klára
v tej chvíli vedela, že ju bude mať veľmi rada.
Doma na chodbe ich čakala spúšť. Psík urobil zopár mláčok, a dokonca sa aj vykakal. Keď to
Klára upratovala, musela si zapchať nos. Teda, byť rodičom nie je ľahké, pomyslela si.
Potom jej zišlo na um, že Ema už prichystala pre bábo plienky. ÄNevrť sa toľko,“ dohovárala
psíkovi, keď sa mu jednu pokúšala pripevniť. Bola mu priveľká, no nakoniec ju priviazala
stužkou do vlasov. Večer bola Klára z opatery psíka taká unavená, že ledva zjedla chlebík,
čo jej ocko prichystal a hneď sa aj brala spať.
ÄTy si už v posteli?“ čudoval sa ocko, keď nakukol do izby. ÄMyslel som, či by si nechcela
spať so mnou.“
ÄNie,“ povedala Klára po krátkom zaváhaní. Pod paplónom sa pomrvil psík. Akosi vedela, že
príšery si na dvoch netrúfnu. A okrem toho, už nie je v tejto rodine najmenšia. Ona to
dokáže. Aj Lukášovi, aj všetkêm ostatnêm. Zhlboka sa nadêchla, narátala do troch a potom
pevne zavrela oči. Neprišla žiadna príšera. Ani teraz, ani nikdy potom.
Ukážka č.13
Škatuľa
Dievčatko pripravovalo darček. Balilo škatuľu do veľmi drahého zlatého papiera. Použilo ho
neprimerane veľa a k tomu pridalo množstvo všelijakêch ozdôb a farebnej stužky. "Čo to
robíš?" vyčítal je príkro otec. "Toľko papiera vyjde nazmar. Vieš, koľko to stojí?" Dievčatko
si škatuľu pritlačilo k srdcu a so slzami v očiach sa stiahlo do kúta. Na druhê deň pricupkalo k
otcovi ako vtáčatko a podalo mu škatuľu v zlatom papieri ako dar. "To je pre teba, ocko."
zašepkala. Otec znežnel. Bol asi pritvrdê. Veď to bol darček preňho. Pomaly rozviazal stužku,
trpezlivo rozbaľoval zlatê papier a pomaličky, pomaličky otvoril škatuľu. Bola prázdna!
Nepríjemné prekvapenie roznietilo jeho vêbušnosť: "To si premárnila všetok papier a stužky,
aby si zabalila prázdnu škatuľu?!" Dievčatku znova slzy zaplavili očká: "Ale, ocko, škatuľa
nie je prázdna. Vložila som do nej milión božtekov!" Preto má dnes istê človek na pracovnom
stole v kancelárii škatuľu od topánok. "Veď je prázdna!" čudujú sa všetci. "Nie, nie je
prázdna. Je plná lásky môjho dievčatka!" povie zakaždêm.
Ukážka č.14
Príbeh o Linduške
Vysoko v horách, kde sa stretávajú smreky pokrútené vetrom s hustêm pokrovcom
kosodreviny, kde kamene zarástli lišajníkmi a teplo prenikne medzi vrchy len na krátku dobu,
žije malê nenápadnê vtáčik, Linduška. Drobná, že by sa zmestila do dlane, skromná, ktorej
stačí k prežitiu to málo, čo jej drsné vrchy a chlad ponúkajú, ale s láskavêm srdiečkom, ktoré
nepozná závisť ani zlobu.
Raz, bolo to v období, keď sa do vrchov vrátila jar a všade započal novê život, kráľ vtákov,
orol, skalnê pán, s roztiahnutêmi krídlami oznámil všetkêm živêm tvorom na území vrchov,
že si našiel najkrajšiu orliu kráľovnú. Spoločne si vystavali hniezdo vo vysokêch skalách a z
dvoch vajíčok sa vyďobali nádherné kráľovské mláďatká. Takêto oznam zároveň znamenal,
že žiadny živê tvor nesmie kráľovskê pár vyrušovať. Linduška si oznam vypočula a ďalej
striehla medzi vetvičkami na drobné mušky, keď tu medzi hustêmi kríkmi začula ufrfľanê
hlas.
„No, daj sa mi svete! Každý z nás si robí niekde hniezdo a neroztrubuje to do sveta. To aby
sme si zase dávali pozor na zobáky, keď poletíme okolo Dunivej skaly,“ orešnica škriekala
rovno do ucha starej sove, ktorú prebudila z denného spánku.
„Ty si dávaj pozor na zobák, ja nemusím. Ja nie som zvedavá na kráľovské potomstvo.“
„Netáraj! Všetky vtáky sú zvedavé. Idem tú novinu rozhlásiť do lesov aj dolín, tam ju ešte
nepočuli, možno ma aj odmenia.“
Stará sova len pokrútila hlavou nad klebetnou orešnicou, zavrela oči a znovu sa ponorila do
hlbokého spánku. Linduška by sa rada opêtala, či sú kráľovské orlíčatá naozaj také krásne ako
sa o nich hovorí, ale netrúfla si.
Vedela, že k Dunivej skala by sa nikdy nepriblížila. Ctila si kráľa vtákov a jeho prianie, ani
príkazy by nikdy Deň sa ledva stihol prehupnúť cez poludnie, keď škrekľavica znovu
priletela.
„Počula som strašnú novinu. Kráľ sa nebude toľko nafukovať. Odteraz bude prikrčený v
hniezde a neodváži sa ani zobák vystrčiť.“ „Daj pokoj, celú noc som lovila v údolí myši.
Prišla som si do ticha vrchov trochu pospať a nemám náladu na tvoje škriekanie.“ „Ale toto
počuť musíš! Po doline chodí človek! Vraj sa šplhá po skalách a kradne z hniezd
mláďatá.“ Lindušku až myklo. Počula od sokolieho páru, že im minulé leto vzali mláďatá,
ktoré ešte nevedeli lietať, ale že by si trúfli aj na kráľa vtákov?
Preskackala medzi hustêmi konárikmi k orešnici a sove.
„Prajem vám pekný deň,“ pozdravila úctivo. So sovou nie sú žiadne žarty, dokázala by ju
zhltnúť ešte aj po vêdatnom obede a tak zastala z kraja húštiny, pripravená kedykoľvek
schovať sa do kosodreviny.„Komu pekný, komu nie,“ zaškrečala orešnica.
„Kráľovskému páru sa od dnešného dňa až taký pekný zdať nebude.“ „Si zlomyseľná,
škrekľaňa,“zhúkla nahnevane sova. „Mali by sme kráľa varovať,“ povedala nesmelo
Linduška.
„Človek je hrozbou pre všetkých vtákov nie len pre kráľa.“ „Moje hniezdo ho nezaujíma. Ako
keby moje mláďatá boli o niečo horšie. Stará sa človek o tvoje hniezdo?“ „Nie, nikdy ho
nezaujímalo.“ „Tak vidíš. Ani ho zaujímať nebude, si len taký niktoš, o ktorého nik ani
pohľadom nezavadí.“ „Ja,… predsa len by sme mali,“ šepol malê vtáčik a nesmelo pozeral
na sovu.
Bola veľká, určite by sa odvážila k Dunivej skale. „Ku kráľovi nemôžem,“ porozumela sova
jej pohľadu. „Lietam len v noci a vtedy kráľovská rodina spí.“ „Cha, cha, cha,“ rozosmiala
sa orešnica. „Tak leť za kráľom, ak sa nebojíš, zďobne ťa ako sladký orech. Mňa tam
nedostaneš, ani keby si mi doniesla za plné vrece limbových šišiek.“
Ukážka č.15
Príbeh zachráneného lesa: O kráľovi stromov, ľuďoch a lesnej víle
Od pradávnych čias ľudia poznali tajomstvá lesa, mali v úcte každučkê strom, kvietok,
zviera, hmyz aj vtákov. Žili vedľa seba v priateľstve a porozumení. Ľudia, tajuplné lesné
bytosti aj všetko živé a neživé, čo les v sebe ukrêva. Ak ľudia potrebovali drevo, vzali si len
toľko, koľko potrebovali na svoje obydlia a oheň, ak boli hladní, ulovili len toľko zvierat, aby
zahnali hlad.
Ale človek je tvor premenlivý a ako plynul čas, začali ľudia zabúdať, že les je
ochrancom všetkého živého, dokonca aj človeka. Zabudli, že z lesa nesmú brať viac ako
potrebujú. Zabudli na kráľa stromov. Práve o kráľovi stromov je tento príbeh a nie je to až tak
starê príbeh. Stal sa …, ale to zistíte sami.
Neďaleko jednej hustej hory stál domček, okolo neho lúka plná kvetov a na dvore starê
dub, ktorê širokou korunou v letnêch horúčavách svojím tieňom poskytoval úľavu unavenêm
ľuďom. V chalupe žil chlapec, Matej, čo len nedávno vyrástol z detskêch nohavíc. Žil sám,
nemal nikoho. Ľudia sa mu vyhýbali, tvrdili, že je čudák, ale asi sa ho hlavne báli. Ľudia sa
často boja toho, čomu nerozumejú. Staré klebetnice o ňom tvrdili, že rozumie zvieracej reči,
že sa po nociach túla lesom a rozpráva sa so stromami a kríkmi. Z veľkej časti to boli len
klebety, ale na každej klebete je zrniečko pravdy. Matej miloval svoj les, poznal v ňom
každý strom aj krík, vedel vyčítať zo stôp zvierat celé príbehy, ale predovšetkêm videl, ako
bezohľadne sa ľudia dokážu správať k prírode.
Raz, keď sa tak túlal lesom, začul v diaľke plač. Najskôr si myslel, že sa tam stratilo nejaké
dieťa a tak sa vybral za têm čudnêm zvukom. Bolo to zvláštne. Nikde nikoho nenašiel, ale
plač sa ozýval zo všetkých možných strán. Zastal na malej čistinke, rozhliadol sa, a vtom to
uvidel. Lesom sa mihol akêsi tieň a hneď zmizol medzi stromami. A v tej chvíli ustal aj plač.
Vrátil sa teda domov, ale tej noci nedokázal zaspať. Otvoril okno do dvora, pozeral na mesiac,
ktorê sa z časti ukrêval za konármi košatého duba, keď tu zrazu začul jemný hlások.
„Prečo si ušiel z lesa, Matej? Dostal si strach?“
„Kto si?“ zahľadel sa chlapec do tmy, ale nikoho nevidel.
„Môže ma vidieť len ten, komu to dovolím.“
„Kto tak úpenlivo nariekal v lese túto noc?“
„Bál si sa?“
„Nie, les je môj priateľ. Neubližujem mu a on neublíži mne.“
„Ako to môžeš vedieť?“
„Viem to. Cítim to tak vo svojom srdci.“
„Nie každú ľudské srdce dokáže ešte takto cítiť.“
„Kto si?
„Som lesná víla, a prišla som ťa prosiť o pomoc.“
„Nevidím ťa.“
„V pravý čas sa ti ukážem. Chceš pomôcť lesu?“
„Kto to nariekal v lese?“
Lesná víla dlho mlčala, nakoniec smutno odvetila:
„Plakali lesné víly a plakal celý les.“
„Prečo?“
„Poď so mnou! Sám to uvidíš.“
Šli dlho lesom. Matej sa na všeličo vypytoval, ale lesná víla mlčala. Predierali sa hustêm
krovím, preskakovali horské potoky a rokliny až zastali na čistinke, kde sa večer ozval plač.
Rozhliadol sa okolo seba a odrazu uvidel lesnú vílu v celej nádhere. Mala na sebe zelené šaty
z bukového lístia, vo vlasoch korunku z konárikov brezy, náhrdelník z kvetov horskêch
stokrások. Matejovi až zrak prechádzal od toľkej krásy.
„Som dcéra kráľa stromov a toto je naše kráľovstvo“
Matej sa neveriacky rozhliadol, ale žiadneho kráľa ani kráľovstvo nevidel. Len uprostred
čistinky sa k nebu vypínal mohutnê buk, akoby chcel konármi dosiahnuť mesiac. Odrazu sa
strom zachvel, lístie zašumelo a Matej pred sebou uvidel starca so zvráskavenou
tvárou a hrčovitêmi rukami.
13. Ukážky detských autorských a ľudových rozprávok
Ukážka č. 1
Tajomný zámok a zakliate princezné
Jedna z možností:
Kde bolo, tam bolo, uprostred hustého lesa sa na vysokej skale têčil biely, prekrásny zámok.
Každê, kto išiel okolo, zatúžil vojsť dnu a odhaliť všetky jeho tajomstvá. Nebolo to však
jednoduché, lebo zámocká brána mohla vpustiť dnu iba toho, kto dokázal vyriešiť
čarodejníkove úlohy. Jedného dňa k bráne prišiel Janko a začul tajomnê hlas: ÄAk chceš vojsť
dnu, musíš mi vysvetliť, čo znamená slovo zámok a slovo zámok.“ Janko bol bystrê chlapec a
smelo odpovedal: ÄZámok je dom, v ktorom bêva kráľ a princezné. Zámok je aj železnê
predmet, ktorê visí na bráne.“ Po správnej odpovedi sa zámocká brána otvorila. Janko vošiel
dnu a uprostred veľkej komnaty uvidel prekrásnu princeznú. Bola v dlhêch kvetovanêch
šatách so zlatou korunou na hlave a stála ako socha pred zrkadlom. Márne na ňu Janko volal,
márne ju ťahal za ruku, ani sa nepohla. Vtedy si všimol, že princeznin obraz v zrkadle je
trochu inê ako samotná princezná. Hľadal všetky odlišnosti a keď sa mu podarilo všetky
objaviť, zrkadlo zažiarilo a princezná sa usmiala: ÄĎakujem ti, Janko, zachránil si ma pred
kliatbou čarodejníka. Prosím ťa, pomôž mi oslobodiť aj moje sestry.“ Chytila Janka za ruku a
zaviedla ho pred tri obrazy. Na prvom obraze bola veselá oslobodená princezná, na druhom
bola smutná, uplakaná princezná a na treťom obraze bola veľmi nahnevaná princezná. Janko
nelenil, z vrecka vybral dve paličky a smutnej princeznej zaspieval riekanku, pričom v rytme
hral na paličkách: ÄNeplač, princezná, neplač, kúpime ti klepáč, a keď budeš plakať, budeme
ti klepať.“ Princezná sa usmiala a prestala plakať, lebo Jankova riekanka a hra sa jej páčili.
No nahnevaná princezná sa aj naďalej mračila a hnevala. Janko s dvoma odkliatymi
princeznami začal spievať a tancovať. Bolo im tak veselo, že to nevydržala ani nahnevaná
princezná a pridala sa do tanca. Tancovali a tancovali a tancovali. Na zámku bola papierová
zem a oni sa pretancovali až sem. Na vŕbe je zvonec a rozprávke je koniec.
Vyzvite dieťa, aby vêtvarne vyjadrilo svoje zážitky a predstavy vyvolané čítaním rozprávky a
pokúsilo sa o jej ilustráciu.
a) Nakresli, ako asi vyzerá postava z príbehu, ktorá sa ti najviac páči.
b) Čo by si na nej vylepšil, aby sa ti páčila ešte viac?... Vêtvarné vyjadrenie têchto zážitkov
môže dieťa následne komentovať
Ukážka č. 2
Ľudová rozprávka
Tri prasiatka
Jedného dňa sa tri malé prasiatka rozhodli, že nadišiel čas odísť z domu a nájsť si vlastné
obydlie. Ako si povedali, tak aj urobili. Ešte v to ráno si pobalili veci, dali mamičke božtek na
rozlúčku a vykročili.
Kráčali až do poludnia. Potom sa usadili na kraj cesty a zjedli polovičku z toho, čo im mama
nabalila. Trošku si zdriemli a šli ďalej. Keď nastal čas večere, prvé prasiatko bolo už veľmi
unavené a nechcelo ísť ďalej.
ÄAle veď sme ešte nikam nedošli!“ povedali jeho brat a sestra.
ÄZ čoho si tu len postavíš domček?“
Stáli práve neďaleko poľa s čerstva pokosenêm obilím. ÄPostavím si dom zo slamy,“ rieklo
prasiatko. Zavrelo oči a zaspalo.
Keď sa prasiatko zobudilo, slnko už zapadalo a začalo byť chladno. A čo je to tam za chlpatê
temnê tieň v tom lese? čudovalo sa.
Odrazu prasiatko ľutovalo, že nešlo ďalej s ostatnêmi. Ale predsa sa pustilo do práce,
nazbieralo trochu slamy a postavilo si domček.
O polnoci niekto zaklopkal na dvere. ÄPrasiatko, prasiatko, pusť ma dnu,“ riekol neznámy
hlas. Prasiatku by sa krvi nedorezal, tak sa zľaklo. Teraz už vedelo, kto bol ten tieň - vlk!
ÄDovnútra ťa nevpustím ani cez takú škáročku, akú mám štetinôčku,“ povedalo prasiatko
svojím celkom dospelêm hlasom.
ÄTak zahúkam a zafúkam, že ti zbúram dom!“ zavrčal nahnevanê Vlk. ÄTo bude tvoj koniec.“
A tak sa aj stalo.
Nasledujúce ráno sa druhé dve prasiatka vrátili na pole. A čo tam našli? Kôpku slamy a
všetky veci ich bračeka boli roztrhané a rozhádzané po poli. Tak sa naľakali, že utekali preč,
čo im nohy stačili.
Napoludnie boli už obe prasiatka unavené a zastavili sa. Zistili, že stoja na veľmi peknom
mieste. Ležala tam kopa dreva, ktorú tu nechal drevorubač. A čo si tak z neho postaviť
nádhernê drevenê dom?
ÄMne sa nestane to, čo môjmu bratovi,“ rieklo druhé prasiatko. Ale v noci, keď hodiny na
kostolnej veži odbili dvanástu, niekto zaklopkal na dvere.
ÄPrasiatko, prasiatko, pusť ma dnu,“ sladko sa ozval neznámy hlas. ÄSom opustenê a hladnê.
Nemáš niečo pod zub?“
Prasiatku takmer prestalo biť srdce. Teraz už dobre vedelo, čo sa stalo jeho bračekovi. ÄVlk!
Ty ma veru neoklameš! Dovnútra ťa nevpustím ani cez takú škáročku, akú mám štetinôčku,“
zvolalo.
ÄTak zahúkam a zafúkam, že ti zbúram dom!“ zavrčal zlostnê vlk.
ÄTo bude tvoj koniec.“ A tak sa aj stalo.
Na ďalšie ráno našlo tretie prasiatko na kúsky polámanê drevenê domček a všetok majetok
jeho sestry bol vôkol rozfúkanê. Rozbehlo sa preč, ale odrazu mu niečo zišlo na um: Čo sme
to len cestou včera so sestrou videli? Tehelňu! Vrátilo sa spať a nakúpilo toľko tehál, aby sa
z nich dal postaviť dom.
V tú noc sa vlk zasa vydal na lov a zaklopkal na dvere domčeka. ÄSom priateľ tvojho brata a
sestry,“ zvolal. ÄPrasiatko, prasiatko, pusť ma dnu.“
ÄVlk! Dovnútra ťa nevpustím ani cez takú škáročku, akú mám štetinôčku,“ skríklo tretie
prasiatko.
ÄTak zahúkam a zafúkam, že ti zbúram dom!“ zavrčal nasrdenê vlk. Zhlboka sa nadêchal a
húkal a fúkal, čo mu sily stačili. O dom sa oprel takê víchor, že by vyvrátil celê les, ale múry
stáli pevne, pretože boli z tehál. Vlk húkal a fúkal zas a znova, ale dom sa ani nepohol, len
okná a dvere rinčali. Vlk sa rozzúril, vyskočil na strechu a začal sa súkať dolu komínom.
Ale tretie prasiatko myslelo i na toto. Rozložilo poriadny oheň a postavilo naň variť
velikánsky hrniec s vodou. A vlk, namiesto toho, aby vyliezol kozubom, skončil v hrnci a
uvaril sa. Brucho mu prasklo a z nebo vyskočili brat a sestra malého prasiatka! Vlk ich zhltol
celêch!
Tri prasiatka boli šťastné, že sú zasa spolu.
A v domčeku z tehál si dlho žili spokojne a v bezpečí, až kêm nepomreli.
Ukážka č. 3
Hans Christian Andersen
Škaredé kačiatko
Na vidieku bolo krásne - bolo leto! Pšenica žltla, ovos sa zelenal, seno stálo v kôpkach na
zelenêch lúkach. Po lúkach sa prechádzal bocian na dlhêch nohách a hovoril po egyptsky,
lebo tú reč sa naučil od svojej matky. Okolo polí a lúk boli obrovské lesy a prostred lesov
hlboké jazerá. Veru, na vidieku bolo naozaj krásne. Prostred slnečnej záplavy ležal starê
panskê dvor s hlbokêmi priekopami dookola; od múrov až k vode v priekopách rástli veľké
lopúchy, ktoré boli také vysoké, že pod najväčšími mohli stáť malé deti. Vyzeralo to tu priam
tak divoko ako v najhustejšom lese, a tu sedela na hniezde kačica. Mala vysedieť kačiatka, ale
už ju to omŕzalo, lebo to trvalo pridlho a zriedkakedy ju niekto navštívil. Ostatné kačice
plávali radšej po vode, než aby prišli k nej a pohovorili si s ňou pod lopúchmi.
Konečne sa začalo nakľúvať vajíčko po vajíčku. ÄPíp, píp!“ ozêvalo sa. Všetky žĺtky ožili a
vytŕčali hlávky.
ÄKvá! Kvá!“ zakvákala na ne kačica a kačiatka sa ponáhľali, ako len vládali, a obzerali sa na
všetky strany pod zelenêmi listami. Mama ich nechala obzerať sa, koľko len chceli, lebo
zelené dobre robí očiam.
ÄAkê je len ten svet veľkê!“ vraveli kačiatka. Veď teraz naozaj mali oveľa viacej miesta ako
v tesnom vajíčku.
ÄMyslíte, že to je celê svet?“ povedala im mama. ÄTen sa tiahne kdesi ďaleko na druhú stranu
záhrady, až do farárovho poľa! Ale tam som nikdy nebola. - Ste už všetky?“ opêtala sa a
potom vstala. ÄNie, všetky ešte nie sú, najväčšie vajce tu stále leží. Dokedy to bude trvať? Už
ma to zunovalo.“ A potom si zasa sadla do hniezda.
ÄNo, akože sa máte?“ opêtala sa stará kačica, čo prišla na návštevu.
ÄJednému vajcu to pridlho trvá,“ povedala kačica na hniezde, Änechce sa nakľuť! Ale pozri na
ostatné, sú to najkrajšie kačiatka, aké som kedy videla. Všetky sa podali na otca, toho loptoša,
čo ma ani pozrieť nepríde.“
ÄUkáž mi to vajce, čo sa nechce nakľuť!“ povedala stará kačica. ÄVeru, bude to morčacie
vajce! Aj ja som sa raz tak oklamala a mala som trápenia s têmi deťmi. No predstav si, že sa
báli vody. Nemohla som ich ta dostať. Kvákala som, nútila ich, ale všetko márne! Ukáž mi to
vajce! Veruže je morčacie! Nechaj ho tak a uč si ostatné deti plávať!“
ÄEšte na ňom trocha posedím!“ povedala kačica. ÄKeď som už na ňom sedela tak dlho,
vydržím ešte chvíľu!“
ÄNuž ako sa ti páči!“ povedala stará kačica a odišla.
Konečne sa nakľulo i veľké vajce. ÄPíp, píp,“ ozvalo sa mláďa a vyvalilo sa von. Bolo veľké a
nepekné. Kačica naň pozrela. ÄTo je strašne veľké kačiatko!“ povedala. ÄAni jedno tak
nevyzerá! Vari to len nie je naozaj morčacie mláďa? No, veď to hneď uvidíme. Do vody musí
ísť, aj keby som ho ta mala sama zhodiť.“
Na druhê deň bolo veľmi krásne a slniečko vyhrievalo všetky zelené lopúchy. Kačacia mama
si vyšla s celou rodinou k priekope. Čľap! a už sa zošmykla do vody. ÄKvá, kvá!“ zavolala, a
kačiatko po kačiatku sa spúšťalo za ňou. Voda sa im zatvárala nad hlavami, ale hneď sa zasa
vynorili a prekrásne plávali. Nohy im samy od seba pracovali. Všetky kačiatka boli na vode,
ba ešte aj to nepekné šedivé plávalo s nimi.
ÄNie, to nie je moriak!“ povedala kačica. ÄĽaľa, ako prekrásne pohybuje nohami, ako spriama
sa drží! To je moje dieťa! Veď je vlastne celkom pekné, treba naň len poriadne pozrieť! Kvá,
kvá! - poďte so mnou, uvediem vás do sveta a predstavím vás na kačacom dvore. Ale držte sa
vždycky pri mne, aby vás niekto nepristúpil. A pozor pred mačkou!“
A potom prišli na kačací dvor. Bol tu strašnê krik, lebo dve rodiny sa bili o úhoriu hlavu a
nakoniec ju dostala mačka.
ÄVidíte, takto to vo svete chodí!“ povedala kačacia mama a olizla si zobák, lebo aj jej prišla
chuť na úhoriu hlavu. ÄPekne kráčajte,“ povedala, Äa pridajte do kroku! Pred tamtou starou
kačicou zohnite krky, lebo ona je tu zo všetkêch najvznešenejšia. Má v sebe španielsku krv,
preto je taká silná, a pozrite, okolo nohy má červenú handričku! To je mimoriadne krásne a
najväčšie vyznamenanie, akého sa môže kačici dostať. To znamená, že ju nechcú stratiť a že
ju má každê poznať, zvieratá i ľudia. Nože pokročte - a nedávajte nohy k sebe! Dobre
vychované káča kladie nohy ďaleko od seba, tak ako tatko a mama! Tak, a teraz zohnite krky
a povedzte: kvá!“
A tak aj urobili. Ale ostatné kačice, čo stáli dookola, pozreli na ne a povedali celkom nahlas:
ÄĽaľa, ešte táto čvarga nám pribudla! Akoby nás už nebolo dosť! Fuj, ako tamto káčá vyzerá!
Nebudeme ho tu trpieť!“ A hneď sa jedna kačica rozbehla a uštipla ho do hlavy.
ÄNecháš ho!“ zahriakla ju mama; Äveď ti nič neurobilo!“
ÄAle je priveľké a čudné,“ povedala kačica, čo ho uštipla, Äa tak ho musíme kvákať!“
ÄPekné deti sú to,“ povedala stará kačica s handričkou okolo nohy. ÄVšetky sú pekné, len to
jedno sa nevydarilo! Želala by som si, aby ho mama prerobila!“
ÄTo nejde, vaša milosť!“ ospravedlňovala sa kačacia mama. ÄPravda, nie je pekné, ale je
poslušné a pláva priam tak dobre ako ostatné, ba, povedala by som, ešte o niečo lepšie.
Myslím, keď vyrastie, bude pekné a časom bude azda trocha menšie. Pridlho ležalo vo vajci,
preto nemá správnu postavu!“ A potom ho potiahla za kŕčik a pohladila mu chrbátik.
ÄA okrem toho je to káčer,“ dodala, Äpotom na tom tak nezáleží! Myslím, že bude silnê a že
sa prebije životom!“
ÄOstatné kačiatka sú chutné!“ povedala stará kačica. ÄSprávajte sa tu ako doma a ak nájdete
úhoriu hlavu, môžete mi ju priniesť !“
A tak tu už boli ako doma.
Ale to úbohé kačiatko, čo sa vykľulo z vajca posledné a čo bolo také mrzké, štípali, glbali,
posmievali sa mu, a to kačice i kury. ÄJe priveľké!“ vraveli všetci; a moriak, ktorê prišiel na
svet s ostrohami a preto sa nazdával, že je cisárom, nadul sa ani loď o plnêch plachtách,
rozbehol sa rovno do kačiatka a hudroval, že mu celá hlava očervenela. Úbohé kačiatko
nevedelo kam ísť, kam sa ukryť a bolo veľmi zarmútené, že je také mrzké a na posmech
celému kačaciemu dvoru.
Tak to vyzeralo prvê deň a potom to bolo čoraz horšie. Úbohé kačiatko všetci preháňali, ba aj
vlastní súrodenci boli k nemu zlí a vždycky vraveli: ÄKeby ťa len mačka chcela schmatnúť, ty
strašidlo!“ A mama vravela: ÄBárs by si bolo kdesi ďaleko!“ Kačice ho glbali, kury ďobali a
dievka, čo nosila hydine žrať, zakaždêm ho kopla.
A tak sa raz kačiatko rozbehlo a preletelo cez plot. Vtáčiky, čo sedeli v kríkoch, vystrašene
vzlietli. ‚To preto, že som také ošklivé,‘ pomyslelo si kačiatko a zatvorilo oči. Ale predsa
utekalo preč. Tak sa dostalo k veľkému močiaru, kde sídlili divé kačice. Tu preležalo celú
noc, také bolo unavené a strápené.
Ráno divé kačice vyleteli z hniezda a pozreli na nového kamaráta. ÄKtože si ty?“ opêtali sa
ho. A kačiatko sa krútilo na všetky strany a pozdravovalo, ako len vedelo.
ÄTy si ale ohava!“ povedali divé kačice. ÄAle čo nám na tom záleží, len keď sa nemieniš
k nám priženiť!“ - Úbožiatko na svadbu naozaj nemyslelo, stačilo mu, ak mohlo ležať
v trstine a napiť sa trocha vody z močiara.
Sedelo tu celé dva dni, potom prišli dve divé husí, alebo, lepšie povedané, dva divé gunáre.
Neušlo ešte veľa času, odkedy sa vykľuli z vajca, a preto boli príliš samopašné.
ÄHej, kamarát,“ zavolali, Ätakê si hnusnê, že sa nám celkom páčiš! Poďže s nami ako
sťahovavê vták! Hneď v susednom močiari sú utešené divé húsky, a všetko slečny, hneď by ti
povedali: gaga! Ľahko by si urobil šťastie, i keď si taká ohava!“
ÄPif-paf!“ zadunelo nad nimi. Oba divé gunáre spadli mŕtve do trstiny a vodu sfarbili krvou.
ÄPif-paf!“ zadunelo opäť a celê kŕdeľ divêch husí vyletel z tŕstia. Potom zasa zahučali
vêstrely. Bola veľká poľovačka. Poľovníci obkľúčili močiar, ba niektorí vyliezli aj na konáre,
čo trčali vysoko nad trstinou. Belasê dym sa vznášal v mráčkoch nad temnêmi stromami a
zavisol v diaľke nad vodou. Bahnom bežali poľovnícki psi, čľap, čľap! Trsť sa prehêbala na
všetky strany. Bola to hrôza pre úbohé kačiatko; obrátilo hlavu, aby si ju schovalo pod krídlo,
ale vtom sa zjavil tesne pri ňom ohyzdnê pes s vyplazenêm jazykom a so strašne sa
lesknúcimi očami. S otvorenou papuľou namieril rovno na kačiatko, vyceril ostré zuby - a
čľap! plával ďalej a ani sa ho nedotkol.
ÄChvalabohu!“ vzdychlo kačiatko. ÄSom také hnusné, že ma ani pes neuhryzne!“
A potom ležalo celkom ticho, kêm broky svišťali v trstine a trieskal vêstrel za vêstrelom!
Až po dlhom čase nastalo ticho, ale úbohé kačiatko si netrúfalo pohnúť sa. Čakalo ešte
niekoľko hodín, kêm sa poobzeralo, a potom sa ponáhľalo z močiara, ako len vládalo. Bežalo
cez polia i lúky; bol práve silnê vietor, takže sa mu ťažko šlo vpred.
Navečer sa dostalo k chudobnej sedliackej chalúpke. Bola taká biedna, že nevedela, na ktorú
stranu by mala spadnúť, a preto zostávala stáť. Vietor do kačiatka tak dul, že si muselo sadnúť
na chvost, aby sa udržalo. A bolo mu stále horšie a horšie. Kačiatko zbadalo, že dvere sú
z jedného pántu vyhodené a že by sa škárou, čo tam bola, dostalo do svetlice. Tak aj urobilo.
Bêvala tu stará žena s kocúrom a kurou. Kocúr, ktorého starena volala synáčik, vedel ježiť
chrbát a priasť, ba dokonca aj plakal, ale vtedy ho bolo treba hladiť proti srsti. Kura mala
malé krátke nôžky, preto ju starena volala Kratinôžka; znášala vajcia a starká ju mala rada ako
vlastné dieťa.
Ráno hneď spozorovali cudzie káča a kocúr začal priasť a kura kotkodákať.
ÄČože je?“ povedala starenka a poobzerala sa. Ale nevidela dobre a nazdala sa, že namiesto
kačiatka vidí tučnú kačicu, čo zablúdila. ÄTo je dobrá korisť!“ povedala. ÄTeraz môžem mať
od nej kačacie vajcia, len nech to nie je káčer! Musíme to vyskúšať!“
A potom prijala kačiatko na tri têždne na skúšku, ale vajcia neznášalo. Kocúr bol pánom a
kura paňou, a vždycky vravievali: ÄMy a svet!“ pretože si mysleli, že oni sú polovica sveta a,
pravdaže, tá lepšia. Káča si myslelo, že možno mať aj inú mienku, ale kura to nestrpela.
ÄVieš znášať vajcia?“ opêtala sa.
ÄNie!“
ÄNuž tak čuš!“
A kocúr povedal: ÄVieš ježiť chrbát, priasť a prskať?“
ÄNie!“
ÄTak potom sa nepchaj so svojou mienkou, keď vravia rozumní ľudia!“
Kačiatko sedelo v kúte a malo zlú náladu. Tu si spomenulo na čerstvê vzduch a na slniečko.
Tak sa mu zachcelo plávať po vode, že napokon sa nemohlo premôcť a povedalo to kure.
ÄČo sa ti robí?“ opêtala sa kura. ÄNemáš čo robiť a tak myslíš len na hlúposti. Znášaj vajcia
alebo praď, tak ti to prejde.“
ÄAle to je také krásne plávať po vode!“ povedalo káča. ÄKrásne je, keď sa hladina zavrie nad
hlavou a ponorím sa až na dno!“
ÄVeru, to je veľké potešenie!“ povedala kura. ÄO rozum si prišlo! Opêtaj sa kocúra, on je
najmúdrejší zo všetkêch, čo poznám, či rád pláva alebo či by sa chcel potopiť! O sebe už
vôbec nehovorím. - Opêtaj sa priamo našej vrchnosti, tuto starenky, nik nie je múdrejší na
svete! Myslíš, že by sa jej chcelo plávať a ponárať hlavu pod vodu?“
ÄVy mi nerozumiete!“ bránilo sa káča.
ÄNuž keď ti my nerozumieme, kto by ti mal rozumieť? Ty predsa nikdy nebudeš múdrejšie
ako kocúr a starenka, o sebe už vôbec nehovorím. Len sa nerob dôležitêm, dieťa, a buď
povďačné za všetko dobré, čo sme pre teba urobili. Či si sa nedostalo do teplej izby a do
spoločnosti, kde sa môžeš niečo naučiť? Ale ty si táradlo a zaoberať sa s tebou nie je veru
zábavné! Mne môžeš veriť! Myslím to s tebou dobre, i keď ti vravím nepríjemné veci, ale
podľa toho môžeš poznať ozajstnêch priateľov! Hľaď radšej znášať vajíčka a nauč sa priasť
alebo prskať!“
ÄMyslím, že pôjdem do šíreho sveta!“ rieklo kačiatko.
ÄNo, len si choď!“ povedala kura.
A tak kačiatko odišlo. Plávalo po vode, ponáralo sa, ale všetky zvieratá naň zazerali, lebo
bolo mrzké.
Prišla jeseň, lístie v lese ožltlo a zbarnavelo, vietor ho unášal, až tancovalo dookola. Bolo
zima, mraky oťaželi ľadovcom a snehom. Na plote sedel havran a kričal od zimy Äkrá! krá!“
Ba veru, už myšlienka na to poriadne zamrazí. Úbohému kačiatku sa naozaj nedobre darilo.
Raz večer, slnko práve utešene zapadalo, vyletel z krovia kŕdeľ prekrásnych veľkêch vtákov.
Kačiatko nikdy nevidelo také krásne tvory, bieloskvúce, s dlhêmi ohybnêmi krkmi. Boli to
labute; vyrážali zvláštne zvuky, rozprestreli nádherné dlhé krídla a odleteli z chladnêch krajín
do teplejších, k šíremu moru. Vzlietli vysoko, prevysoko a mrzké kačiatko dostalo zrazu
veľmi čudnú náladu. Krútilo sa vo vode ani kolo, naťahovalo za nimi krk vysoko do vzduchu
a kričalo tak hlasno a čudne, že sa toho samo naľakalo. Ach, nemohlo zabudnúť na tie
prekrásne, šťastné vtáky, a len čo sa mu stratili z očí, ponorilo sa až ku dnu a keď sa zasa
vynorilo, bolo celé bez seba. Nevedelo, ako sa tie vtáky volajú, ani kam letia, ale pocítilo
k nim takú lásku ako ešte k nikomu. Ani trochu im nezávidelo - ako by mu to mohlo zísť na
um, želať si toľkú krásu, veď jemu by bolo stačilo, keby ho len kačice strpeli medzi sebou -
úbohé škaredé zvieratko!
Zima bola veľmi studená. Kačiatko muselo ustavične plávať, aby celkom nezamrzlo. Ale
prieruba, v ktorej plávalo, bola každú noc menšia a menšia. Bola treskúca zima. Kačiatko
muselo stále pohybovať nohami, aby sa voda celkom nezatvorila. Napokon bolo také
unavené, že zostalo nehybne sedieť na vode a vmrzlo do ľadu.
Včasráno prišiel sedliak a keď videl, čo sa stalo, drevákom ľad rozrúbal a odniesol kačiatko
žene. Tam ožilo.
Deti sa s ním chceli hrať, ale kačiatko sa nazdalo, že mu chcú ublížiť a v strachu skočilo
rovno do hrnca s mliekom, až mlieko vyprsklo po izbe. Žena vykríkla, zahnala sa rukami a
kačiatko skočilo do mútovníka, potom do múčnice a zasa z nej vyskočilo. Ach, to vyzeralo!
Žena kričala a zaháňala sa naň kutáčom, deti sa potkênali jedno cez druhé, čo ho chceli
chytiť, smiali sa a kričali! - Dobre, že boli otvorené dvere; kačiatko nimi vybehlo a skrylo sa
do čerstvo napadaného snehu medzi kríky. Tam ležalo ani v mdlobách.
Bolo by veľmi smutné rozprávať o všetkej biede a utrpení, čo muselo kačiatko tej zimy
skúsiť. - Keď zasa začalo slniečko hriať, ležalo práve v machu medzi tŕstím; škovránok
spieval - bola utešená jar.
Zrazu kačiatko dvihlo krídla; zašumeli silnejšie ako predtêm a mocne ho niesli vpred. A než
si to stačilo uvedomiť, bolo vo veľkej záhrade, kde kvitli jablone a voňal orgován, čo visel na
dlhêch zelenêch konároch až po zákruty prieplavov. Bola tu krásna, svieža jar. A rovno pred
kačiatkom vyšli z krovia tri prekrásne biele labute. Šuchotali perím a ľahučko plávali po vode.
Kačiatko spoznalo tie nádherné vtáky a zmocnil sa ho cudnê žiaľ.
ÄZaletím k têm kráľovskêm vtákom! Doglbú ma na smrť, že také ošklivé odvažujem sa k nim
priblížiť. Ale nech ma radšej ony zabijú, akoby ma mali kvákať kačice a glbať kury, aby ma
kopala dievka, čo opatruje hydinu, a v zime aby som mrzlo!“ Káča zletelo do vody a plávalo
oproti prekrásnym labutiam. Labute ho videli a so šuchotajúcimi krídlami zamierili k nemu.
ÄLen ma zabite!“ povedalo úbohé stvorenie a sklonilo hlavu k vode, čakajúc na smrť. Ale čo
videlo v jasnej vode? Pod sebou zazrelo vlastnê obraz. Nebolo už ťarbavêm, čiernošedivêm
vtákom, nepeknêm a hnusnêm, lež samo bolo labuťou.
Nezáleží na tom, či sa dakto narodí na kačacom dvore, ak sa vyliahol z labutieho vajca!
Po všetkej biede a trápení, čo prežila, cítila sa labuť naozaj šťastná. Teraz si vedela vážiť
svoje šťastie, všetku nádheru, ktorou bola obdarená. - A veľké labute plávali okolo nej a
hladili ju zobákmi.
Do záhrady prišlo niekoľko detí; hádzali do vody chlieb a zrno a najmenšie zvolalo:
ÄJe tu nová labuť!“ A ostatné deti zajasali s ním: ÄÁno, nová labuť prišla!“ Od radosti
tlieskali rukami a tancovali. Potom prišli otec a matka, hádzali do vody chlieb a koláče a
všetci vraveli: ÄTá nová je najkrajšia! Taká mladá a krásna!“ A staré labute sa jej ukláňali.
Tu sa veľmi zahanbila a vopchala hlavu pod krídla; nevedela, čo robiť! Bola nevêslovne
šťastná, ale nie pyšná, lebo dobré srdce nikdy nespyšnie. Myslela na to, ako ju prenasledovali
a vysmievali a ako teraz počuje od každého, že je najkrajšia zo všetkêch krásnych vtákov.
Orgován sa k nej skláňal až na hladinu a slnko svietilo teplo a príjemne. Tu zašuchotala
perím, dvihla štíhly krk a z celého srdca zajasala: ÄO toľkom šťastí sa mi ani neprisnilo, keď
som bola mrzkêm kačiatkom!“
Ukážka č. 4
Slovenská rozprávka
O sliepočke a kohútikovi
Sliepočka a kohútik sa vybrali do záhrady. Ako tak chodia hore-dolu, našli pod kríčkom
trnku. Prvá ju zazrela sliepočka, uchytila ju do zobáčika, že ju prehltne. Ale kohútik sliepočku
ďobol a chcel jej trnku vziať. Sliepočka ju chytro prehltla, lenže trnka jej ostala v gágore trčať
a milá sliepočka počala sa drhnúť. Kohútik v strachu bežal chytro k studni a volá:
Studňa, studňa, daj vody!
o Komu vody? - opêtala sa studňa.
o Sliepke vody, zadrhla sa trnkou, - nariekal kohútik.
Ale studňa mu povedala
Ja ti nedám vody, kêm mi nedonesieš od panej kľúče.
Čo mal neborák kohútik robiť? Bežal k panej.
Pani, pani, daj kľúče, - prosil ju.
o Komu kľúče? - opêtala sa pani.
o Studni kľúče, - vraví kohútik.
o Načo kľúče? - dozvedala sa pani.
o Aby studňa vody dala.
o Komu vody? - chcela vedieť pani.
o Sliepke vody, zadrhla sa trnkou, - nariekal kohútik.
Ale pani mu povedala
Ja ti nedám kľúče, kêm mi nedonesieš od pána list.
Čo mal neborák kohútik robiť? Bežal k pánovi.
Pane, pane, píš list, - prosil ho.
o Komu list? - opêtal sa pán.
o Panej list, aby pani kľúče dala, - vraví kohút.
o Komu kľúče? - chcel vedieť pán.
o Studni kľúče, aby studňa vody dala.
o Komu vody? - nedalo pánovi pokoja.
o Sliepke vody, zadrhla sa trnkou, - nariekal kohútik.
Ale pán mu povedal
Ja ti nedám list, kêm mi nedonesieš od husi pero.
Čo mal neborák kohútik robiť? Bežal za húskou.
Húska, húska, daj pero, - prosil ju.
o Komu pero? - opêtala sa hus.
o Pánovi pero, aby pán list písal, - vraví kohútik.
o Komu list? - chcela vedieť hus.
o Panej list, aby pani kľúče dala.
o Komu kľúče? - nedalo husi pokoja.
o Studni kľúče, aby studňa vody dala, - povedá kohútik.
o Komu vody? - súri hus.
o Sliepke vody, zadrhla sa trnkou, - nariekal kohútik.
Ale hus mu povedala
Ja ti nedám pero, kêm mi nedonesieš od kosca trávy.
Čo mal neborák kohútik robiť? Bežal za koscom.
Kosec, kosec, daj trávy, - prosil ho.
o Komu trávy? - opêtal sa kosec.
o Husi trávu, aby hus pero dala, - vraví kohútik.
o Komu pero? - chcel vedieť kosec.
o Pánovi pero, aby pán list písal.
o Komu list? - nedalo koscovi pokoja.
o Panej list, aby pani kľúče dala, - povedá kohútik.
o Komu kľúče? - súri kosec.
o Studni kľúče, aby studňa vody dala, - žalostil kohútik.
o Komu vody? - dozvedal sa kosec.
o Sliepke vody, zadrhla sa trnkou, - nariekal kohútik.
Ale kosec mu povedal
Ja ti nedám trávy, kêm mi nedonesieš od pekára chleba.
Čo mal neborák kohútik robiť? Bežal za pekárom.
Pekár, pekár, daj chleba, - prosil ho.
o Komu chleba? - opêtal sa pekár.
o Koscovi chleba, aby kosec trávy dal, - vraví kohútik.
o Komu trávy? - chcel vedieť pekár.
o Husi trávy, aby hus pero dala.
o Komu pero? - nedalo pekárovi pokoja.
o Pánovi pero, aby pán list písal, - povedá kohútik.
o Komu list? - súri pekár.
o Panej list, aby pani kľúče dala, - žalostí kohútik.
o Komu kľúče? - dozvedá sa pekár.
o Studni kľúče, aby studňa vody dala, - rečie kohútik.
o Komu vody? - zvolal pekár.
o Sliepke vody, zadrhla sa trnkou, - nariekal kohútik.
Ale pekár mu povedal
Ja ti chleba nedám, kêm mi nedonesieš od horára dreva.
Čo mal neborák kohútik robiť? Bežal k horárovi.
Horár, horár, daj dreva, - prosil ho.
o Komu dreva? - opêtal sa horár.
o Pekárovi dreva, aby pekár chleba dal, - vraví kohútik.
o Komu chleba? - chcel vedieť horár.
o Koscovi chleba, aby kosec trávy dal.
o Komu trávy? - nedalo horárovi pokoja.
o Husi trávy, aby hus pero dala, - povedá kohútik.
o Komu pero? - súri horár.
o Pánovi pero, aby pán list písal, - žalostí kohútik.
o Komu list? - dozvedal sa horár.
o Panej list, aby pani kľúče dala, - rečie kohútik.
o Komu kľúče? - zvolal horár.
o Studni kľúče, aby studňa vody dala, - šepol kohútik.
o Komu vody? - chcel vedieť horár.
o Sliepke vody, zadrhla sa trnkou, - nariekal kohútik.
Horár sa zľutoval a dal pekárovi dreva, pekár dal koscovi chleba, kosec dal husi trávy, húska
dala pánovi pero, pán dal panej list, pani dala studni kľúče, studňa dala kohútovi vody,
sliepočka sa napila, trnka jej vyskočila z gágora a kohút sa podnes s ňou vodí.
Ukážka č. 5
Slovenská rozprávka
Kozliatka
Sadni si ku mne na lávku, poviem ti peknú rozprávku.
Kde bolo, tam bolo, voľakde len bolo - bola jedna hôrka, v tej hôrke lúčka, na lúčke domček
a v domčeku prebêvala stará koza. Celá bola biela, len pod okom mala škvrny.
Táto koza mala sedem utešenêch kozliatok.
Odchodí koza na pašu a prikazuje kozliatkam:
"Deti moje, nože dnu nikoho nepúšťajte; prišiel by vlk a zmárnil by vás. Otvorte len mne, keď
vám zaspievam pesničku:
Kozliatka maličké, otvorte mamičke,
nesie vám, nesie vo vemene mliečičko,
nakŕmi vás sienkom, napojí vodičkou.
Kozliatka mamičke všetko prisľúbili, ale čože? Vlk už dávno potajomky chodieval
k domčeku. I teraz sa pritajil pod oblokom a všetko vypočul. Veď ja jej pesničku už viem,
pomyslel si.
Počkal ešte trochu, pokêm stará zájde až do hory, potom sa chytro rozbehol k dverám
domčeka.
Vlk bol hlúpy. Nazdal sa, že keď sú kozliatka ešte maličké, ľahko ich oklame. I hroznêm
hlasom zareval:
Kozliatka, otvorte!
Nesiem vám na rožkoch mliečka,
vo vemene vodičky!
Lenže kozliatka už boli naozaj múdre. Ako počuli vlkovu popletenú pesničku, začali sa smiať
a zavolali:
ÄVlk si, vlk, a my ťa nepustíme! Naša mamička má tenšie hrdlo, aj pesničku inakšie spieva.“
A vlk počul, ako sa v chyžke veselo na ňom smiali.
ÄNo, ten smiech vám nedarujem!“ povedal si vlk a nahnevanê uteká ku kováčovi. Ešte bol
ďaleko, už na nebo volal:
ÄKováč, kováč, ukuj mi tenšie hrdlo!“
Vyjde kováč vlkovi naproti a povie:
ÄBa netáraj! Načože je tebe tenšie hrdlo?“
ÄNespytuj sa, ale kuj, lebo ťa naskutku zjem!“ odvrkol vlk.
Tak či tak, no kováčovi sa nechcelo pod vlkove zuby. Položil vlka na nákovu, chytil kladivo
do ruky a buch z jednej, buch z druhej strany, koval tenké hrdlo.
Lenže vlk bol netrpezlivê a ušiel skôr, ako kováč hrdlo dokoval. Beží zase horou a cestou si
kozinu pesničku opakuje.
Zastane vlk po druhê raz predo dvermi domčeka a teraz už pozorne zaspieva:
Kozliatka maličké, otvorte mamičke,
nesie vám, nesie vo vemene mliečičko,
nakŕmi vás sienkom, napojí vodičkou.
Počúvajú kozliatka, počúvajú, akê je to zase spev. Hlas ani hrubê, ani tenkê - nie, to nie je
mamička. A preto odpovedajú:
ÄVlk si, zase len vlk, a my ťa nepustíme! Nenazdaj sa, že nás oklameš. Pesnička je
mamičkina, ale hlas je veru tvoj. Naša mamička má ešte tenšie hrdielko.“ A neotvorili.
ÄAké ti mi tu, vraj ešte tenšie!“ napáli sa vlk. ÄA či ma ten kováč ešte dosť neutĺkol
kladivom?“
Lenže márne sa zlostil, márne pajedil. Ak chcel kozliatka oklamať, musel znova na nákovu.
Voľky-nevoľky sa rozbehol znova ku kováčovi. Len aby ho našiel doma.
Našťastie tam kováč bol a vlk na neho zakričal už z prahu:
ÄKováč, kováč, aké hrdlo si mi to ukoval?“
ÄAko dlho si vydržal na nákove, také ti je hrdlo.“
ÄNo dobre. Tak ukuj mi ho ešte tenšie!“
ÄHybaj na nákovu!“ povedal kováč a ukoval vlkovi celkom tenké hrdlo.
Keď bolo hrdlo hotové, vlk sa ponáhľal zase k domčeku. Už po tretí raz zastane pri dverách a
spustí tenulinkêm hláskom:
Kozliatka maličké, otvorte mamičke,
nesie vám, nesie vo vemene mliečičko,
nakŕmi vás sienkom, napojí vodičkou.
Ale najstaršie kozliatko bolo veľmi múdre. Hneď poznalo vlka, podoprelo chrbátikom dvere a
povedalo:
ÄVeru si ty nie naša mamička, a my ťa nepustíme.“
ÄBa veru je to mamička!“ škriepili sa mladšie kozliatka.
ÄVravím vám, že nie je!“ volalo najstaršie.
ÄNeškriep sa!“ okríkli ho mladšie. ÄJe to naša mamička, nuž pusťme ju, lebo sme hladné.“
I odstrčili to najstaršie odo dverí a otvorili.
Tu namiesto mamičky skočí do izby vlk a vycerí zuby!
Jaj, to bolo strašné! Úbohé kozliatka sa zľakli a rozpŕchli sa ako kurence. Chceli sa skryť pred
vlkom, ale ten všade za nimi. Jedno sa skrylo pod lavičku - našiel ho. Druhé za poličku - aj to
našiel. Tretie, štvrté - všetky našiel, pochytal a pohltal. Len jedno jediné skrylo sa do piecky a
zakryté dverčiatkami vlk nezbadal.
Po takejto hostine sa vlk pooblizoval a spokojne vyšiel z domčeka. Dvere nechal otvorené,
lebo od toľkêch kozliatok ostal takê širokê, že sa ledva cez ne prepchal.
ÄEj, či by som teraz pil!“ pomyslel si.
A tak šiel z nohy na nohu k studničke zapiť tú pečienku.
Príde stará koza domov, dvere nájde otvorené, hneď ju chytí strach:
ÄJaj, preboha, čo sa tu porobilo!“ Hľadá, bľačí, vyvoláva deti - no nikde šuchu ani ruchu. Až
naveľa vystrčí to najstaršie kozliatko hlavu z piecky:
ÄMama, mama, a či ste to ozaj vy?“ neverilo chúďa.
ÄVeru som ja, dieťa moje. A kdeže sú ostatné?“
ÄJaj, mama moja, kdeže sú tie! Prišiel vlk, spieval vašu pesničku, nuž otvorili mu a on ich
požral. Všetky požral, iba mňa nenašiel, lebo ma v piecke nebolo vidno.“
Ako to koza počula, prestala nariekať a poď ona za vlkom! Dobehla ho práve, keď začal
schádzať k studničke. Ej, či mu tá dala! Zadupkala nohami, podhodila si ho rohami a mlátila a
bila, koľko sa doň pomestilo. A vlk, takê prejedenê, ani sa bránil nemohol. Nakoniec ho tak
poklala rohom, že sa hneď vystrel.
Koza vlkovi chytro brucho rohom rozpárala, kozliatka povyberala, v studničke poumêvala a
ponapájala. Našťastie vlk ich nepochrúmal, ale také celé hltal a ešte sa vody nenapil.
Kozliatka hneď prišli k sebe a začali veselo poskakovať.
A ktože mal väčšiu radosť ako stará koza? Šťastná mať si odviedla detičky domov, aby sa
mohli vyrozprávať. Ale od toho dňa kozliatka mamičku vždy poslúchali a vlkovi nikdy viac
neotvorili.
A na vŕbe rozhojdal sa zvonec, že je našej rozprávočke koniec.
Ukážka č. 6
Slovenská rozprávka
Janko Hraško
Keď sa Janko Hraško narodil, hneď sa mu na svete zapáčilo. Ale jeho mamka lamentovala:
ÄBože, bože, aké je len to chlapča drobné, ani hrášok! Cože z nebo, takého malinkého, bude?“
A poplakúvala, že ani krštenie nemá z čoho spraviť, chalupa je zadĺžená, komora načisto
prázdna.
Chlapček ako hrášok vyskočil, aby ho mamka lepšie videla, a vraví:
ÄMamko moja, nič sa vy netrápte, ja vám všetko obstarám!“
Vybehol z chalupy rovno do hory, v hore chytil diviaka a doniesol ho domov na pleci.
ÄNo, mamko, teraz už varte a pečte, nech je krštenie, ako má byť. A meno mi dajte Janko
Hraško.“
Práve vtedy sa vrátil z poľa otec a spytuje sa:
ÄTak čože sa nám narodilo, chlapček, či dievčatko?“
ÄAni chlapček, ani dievčatko,“ zakričal Janko Hraško, až sa steny zatriasli, Äale sa vám
narodil chlap!“
A sadol si s otcom za stôl, jedli a pili, otec za misu, Hraško za dve, otec za džbán, Hraško
za dva.
ÄVidím, že si ty naozaj chlap,“ vraví otec, Äa keď je tak, zajtra pôjdeme orať.“
A Janko rád, lebo vedel, že oranie je chlapská robota.
Prišli na roľu, Janko Hraško vyskočil volovi do ucha, aby ho lepšie počul, a hejsa, Kešo,
hejsa, Sivoň! Orali, ani keby im hral. Otec videl, že im robota aj bez neho dobre ide, nuž sa
vyvalil pod vŕbu, klobúk na oči, a chrápal, ani čo by buka pílil.
Ide okolo pán na koni.
ÄHej, sedliak, čo si sa tu rozdrichmal!“ ďobol ho paličkou. ÄPozri, voly ti samy po roli
chodia!“
Otec vyskočil na rovné nohy, hlboko sa pánovi klania.
ÄVoly nechodia samy, prosím pekne, ale ich môj syn Janko poháňa.“
Pán hľadí, oči vyvaľuje, lebo nijakého syna nikde nevidí. A on si pekne povoláva: ÄHejsa,
Kešo, hejsa, Sivoň!“
ÄVeď počuť ho teda počujem,“ vraví pán, Äale nikde nevidím toho tvojho syna. Tak kdeže je
v parome?“
ÄVo volovom uchu sedí, vaša milosť.“
Pozrie pán volovi do ucha a oči sa mu rozsvietia ani kršiakovi.
ÄNeslêchané čudo, takéto chlapčiatko! Sedliak, predaj mi ho, dám ti zaň dvadsať dukátov.“
ÄNepredám, vaša milosť. Ako by som mohol, veď je to moja krv!“
ÄDám ti päťdesiat dukátov!“
ÄNemôžem, vaša milosť, hoci by sa mi tie peniaze veľmi zišli!“
ÄTak ti dám sto dukátov! Ber, kêm som dobrej vôle, lebo aj inak môže byť!“
Tu Janko Hraško žmurkne na otca: ÄLen ma predajte, tatko, pomôžete si z biedy. A pánovi ja
ujdem!“
Naveľa-naveľa otec pristal. Pán vytiahol z kabáta meštek, vyčítal otcovi sto dukátov, Janka
Hraška vopchal do mešca k ostatnêm peniazom - a poďho cvalom preč. Tešil sa, akú radosť
bude mať jeho žena, keď jej donesie túto živú hračku.
V mešci bolo tma aj tesno, aj povetria nedochodilo. Vytiahol Hraško nožík a šmyk! Rozrezal
mešec i vrecko na pánovom kabáte. Hneď sa mu ľahšie dêchalo. A potom začal vyhadzovať
dukát za dukátom, dukát za dukátom. Keď už ostatnê tavon vyhodil, vyskočil za ním aj on.
A beží si naspäť po ceste, dukátiky zbiera, poriadna kôpka ich bola. Tak prišiel pekne-
krásne domov.
ÄNo, tatko, tu si máte aj syna, aj ešte ďalšie dukáty,“ vraví otcovi.
Ale ten krúti hlavou: ÄSynku, synku, z toho nič dobrého nevykvitne!“
Mamka práve halušky hádzala. Hraškovi už v bruchu hudci vyhrávali, nuž vyskočil na
ohnisko, potom hrncu na ucho a lapá tie halušky. Čo ktorá navrch vypláva, už ju chmatne,
dosêtiť sa nemôže.
V tej chvíli dupot pred chalupou, ani čo by regiment vojska vykračoval. Rozletia sa dvere, a
to ten pán a hneď aj s pandúrmi. Že tak a tak, chlapča prebíjanô ufujazdilo, ba ešte i peniaze
ukradlo. A že sa istotne len domov vrátilo, tak aby mu ho hneď zas dali!
Hraško pošepol mamke:
ÄNože prichlopte hrniec pokrievkou!“
Mamka tak urobila.
Hľadal pán Janka Hraška, hľadali ho pandúri, celú chalupu čím hore, têm dolu prevrátili, len
do toho hrnca na ohni im nezišlo na um pozrieť. A Hraškovi tam už bolo načisto horúco.
Nenašli ho teda, ale zato našli otcove dukáty, tie všetky vzali, ba ešte aj voly z maštale so
sebou pojali, vraj za pokutu. A pán sa vyhrážal, že veď si on ešte na toho fafrnka posvieti.
Keď napokon odišli, mamka chytro zodvihla z hrnca pokrievku. Janko Hraško vyskočil von a
moce sa po izbe, ani čo by mal v hlave motolicu, tak ho tá horúčava omarila. Ale prešlo mu,
ba cítil sa potom ešte mocnejší, celkom sa v tej vriacej vode zaoceľoval.
ÄOtec a mamka moja,“ hovorí, Äja musím od vás preč, lebo tu by som už nemal pokoja a popri
mne ani vy. Vyberiem sa ja do sveta a nevrátim sa, kêm vám všetku škodu nevynahradím.“
Otec i mamka zalomili rukami, lebo im synček už veľmi k srdcu prirástol. Ale uznali, že má
pravdu, a vypravili ho do sveta.
Ide si on po tom šírom svete, ďaleko už zašiel, keď tu na jednej ceste furmanov dohoní. Viezli
železo na siedmich vozoch.
ÄDaj vám pánboh dobrú furmanku, chlapi!“ pozdravil sa im.
Tí do rehotu. Aha, vraj, hrach sa po ceste kotúľa a na chlapa sa hrá. Nože ho nohou pricap!
Teda vy takto? pomyslí si Janko Hraško a od hnevu mu ešte za tridsať chlapov sily pribudlo.
Popľuje si on ruky, zaprie sa plecom do vŕška a potisne im ho rovno doprostred cesty.
Začnú tí jajkať, čože vraj už teraz robiť, či tam ostať, či sa vrátiť?
ÄTo všetko preto, že ste toho malého na posmech obracali, na statočnê pozdrav mu
neodpovedali,“ vraví jeden. ÄBežte za ním, nech sa vráti a pomôže nám.“
Hneď sa dvaja za Jankom Hraškom pustili a prosíkajú, aby im pomohol. Tak sa teda vrátil a
vraví furmanom:
ÄOslobodím vám cestu, ak mi dáte toľko železa, čo si na pleci odnesiem.“
Oni pristali.
Zaprie sa Hraško do toho vŕška, ani ruky si už nepopľul a odtisol ho ľahučko ako hrudu
masla. No a teraz to železo!
Kladú mu oni železo na plece, kladú. Prvê voz už vyprázdnili, z druhého a tretieho ostatné
kusy berú.
ÄNo, či ešte vždy nemáš dosť?“
ÄLen klaďte, klaďte, s têmto ja poľahky aj strom preskočím.“ A naozaj hneď preskočil jeden
dvojročnê smriečok.
Museli furmani vyprázdniť všetkêch sedem vozov a Hraško si s têm železom pískajúcky
šiel ďalej.
Príde on k jednej vyhni a zhodí to železisko, až tak zem zdunela. Vybehne z vyhne kováč a
vraj čo sa robí, svet sa rúca?
ÄSvet sa nerúca,“ hovorí Hraško, Äto som si len ja železo doniesol, aby si mi z neho kyjak
ukoval.“
Kováč sa rozrehotal:
ÄTy že si doniesol toto železo? Ach, pačmaga, veď ťa od zeme nevidno. Kdeže to rastú také
omeliny?“
To Hraška rozpálilo.
ÄDaj si pozor, aby ti ma aj takéhoto priveľa nebolo!“ skríkol, vzal to železo, a iba keď ho
prehodí ponad vyhňu! Keď na druhom boku na zem dopadlo, vyhňa poskočila na dobré dve
piade od zeme.
Tu kováč začne prosiť, aby mu mládenec prepáčil urážku a aby sa už len toľko nehneval.
ÄNebudem sa, ale ty mi z tohto železa kyjak ukuješ, či vieš?“
Štyriadvadsať tovarišov kovalo potom kyjak. A Hraško s kováčom za stolom sedeli, jedli a
pili: kováč za misu, Hraško za tri, kováč za pohár, Hraško za päť. Opil sa kováč ako čík a
Hraško celkom triezvy ostal.
Štyriadvadsať dní minulo a štyriadvadsať tovarišov dokončilo kyjak. Vážil deväťsto
deväťdesiatdeväť centov a Hraškovi práve do ruky pasoval.
Zaplatil statočne za robotu aj za všetku trovu a pobral sa ďalej. Ide si on, ide, a tu zbadá, že si,
ľaľa, krpce zodral, palce mu z nich vykúkajú. Položí kyjak nabok a sadne si pod hríb, aby mu
slnce do očí nesvietilo. Vytiahne z kapsy šidlo aj dratvu a začne si tie krpce plátať.
Vtom ide okolo dáky chlap, zastane pri hríbe, chce si sadnúť.
ÄNono!“ volá Hraško. ÄSem si nesadaj, tu sú ľudia!“
Poobzeral sa chlap na všetky strany, lenže pod hríb nedovidel. Pomyslel si, že sa mu to len
zamarilo, a znova si sadá. Tu Janko Hraško nastaví šidlo a ono štuch chlapa do nohavíc.
Zjujčal ten a pustil sa vnohy.
ÄVeď som ti vravel, že sú tu ľudia!“ ozvalo sa za ním spod hríba, ale ten sa už ani neobzrel.
Potom si už Janko Hraško krpec v pokoji doplátal a pobral sa hlbšie do hôr. Tu zočí, ako na
jednej čistine vatra horí, okolo vatry jedenásť zbojníkov sedí a nad ohňom sa celê vôl opeká.
Vyškriabe sa Hraško na smrek a hľadí na nich. Vola už dopiekli, rozváňa hádam aj na sedem
míľ, a ešte si spod kriaka aj sud vína vygúľali. Jedia, popíjajú. Tu on odtrhne z konára šušku a
fukne do zbojníka, práve keď si pohár k ústam prikladal. Ty sa budeš vínčiskom nadájať, a ja
tu smädom hynúť? Vyrazil mu pohár z ruky a po ňom aj druhému, tretiemu a tak rad-radom
až do toho jedenásteho.
Najedovali sa zbojníci a začali hľadať, kto im to prieky vystrája. Keď už dosť dlho márne
hľadali, spustil sa Hraško zo smreka a vraví:
ÄTak aby ste vedeli, ten, ktorého hľadáte, som ja.“
ÄA čože si za jedného?“ spytujú sa.
ÄZbojník ako vy.“
Tí všetci do smiechu:
ÄLen si ho obzrite, zbojníka z hrachového rodu! Deväť sa ich v jednom struku uliahlo!“
Boli by sa rehotali hádam aj do rána, nech on neschytí kyjak a nezačne im ponad hlavy
vyvíjať. Hneď tí skrotli a potom ho už pekne medzi seba prijali ako svoju roveň, aj ho
pečienkou a vínom patrične uhostili.
Na druhê deň si zbojníci mali voliť kapitána, lenže nevedeli, ako. Jeden radil jedno, druhê
druhé. Tu povie Hraško:
ÄČo sa máte toľko dohadovať! Vyhoďte rad-radom do vêšky svoje kyjaky, a komu najneskôr
dolu spadne, ten nech je kapitánom.“
Na to všetci pristali.
Vyhadzujú oni svoje kyjaky, a vraj keď už Hraško medzi nich pristal, nech vyhodí aj on.
Hraško sa nedal prosiť, zakrútil kyjakom okolo hlavy raz, ešte raz - a vyhodil. Dlho čakali,
kedy kyjak spadne, dočkať sa nemohli. Aj si spať políhali, aj ráno povstávali, a kyjak ešte
stále nespadol. Až okolo poludnia sfundžal z neba ani hrom a zaryl sa tak hlboko do zeme, že
neostalo po ňom ani slychu.
Tak zbojníci museli prijať Hraška za kapitána, aj keď im to nebolo po chuti. A on bol načisto
smutnê, lebo neprestajne len na ten svoj kyjak myslel. Napokon povie:
ÄVeru, chlapi, dotiaľ z nás nič nebude, kêm ten môj kyjak von nedostaneme.“ A rozkázal im
kopať. Tri dni kopali, až kdesi k samému peklu sa prekopali, a z kyjaka ešte vždy len konček
vykúkal. Nuž ale Hraškovi aj to stačilo. Chytil on ten koniec do hrsti, na jeden myk kyjak
vytiahol. Potom mu už bolo srdce na mieste.
A bol vám v tom kraji utešenê kráľovskê zámok, striebrom-zlatom obitê, zlatêmi šúplatami
pokrytê. A už len vnútri koľko bolo zlatiska, to sa nedá ani vypovedať. Zbojníci sa neraz
chceli dostať do toho zámku, no len čo sa priblížili k nemu na míľu, zakikiríkal na zlatej
streche kohút, v zámku sa hneď všetko pobudilo a na zbojníkov už čakali prihotovení chlapi.
Neraz-nedva im chrbty namastili, krvavej polievky pripravili.
ÄTeraz to v zámku sprobujme, keď máme takého súceho kapitána,“ povedal jeden zbojník.
ÄSprobujme,“ hovorí Hraško a sám v sebe si myslí: Veruže by sa mi zišlo trošku zlata, aspoň
by som otcovi voly kúpil.
Lenže ísť k zámku peši, to sa mu vonkoncom nevidelo.
ÄZámok je ďaleko, chlapi,“ hovorí, Äa mne sa ako kapitánovi nepatrí ísť peši, a ešte k tomu aj
kyjak vliecť.“
Rozkázal on desiatim zbojníkom, aby mu niesli kyjak, a jedenástemu si sadol do vrecka.
Vrecko bolo hlboké a bolo tam tma i posmrdkávalo cesnakom. A tak Hraško vše len von
vyskočil, kdejakú skalku zdvihol a do vrecka položil.
Potom už bolo vrecko plné skália a Hraško si sedel pekne navrchu.
ÄČože to tu mám také ťažké?“ vraví zbojník a chce omacať rukou. Ale Hraško mu zakaždêm
ruku odstrčil:
ÄNetêkaj sa kapitána!“
Len keď sa už zbojníkovi od veľkej ťarchy kolená podlamovali, vyskočil mu Hraško na
čiapku a smial sa, akoby ho najal. Ale tomu nebolo akosi do smiechu, a ostatní zbojníci, čo
niesli kyjak, tiež zazerali ani spod mraku. Istotne im bol ťažkê.
Keď sa už priblížili k zámku na míľu a jeden krok, zastali. Zakrúti Hraško kyjakom okolo
hlavy a fuk! - zrazil kohúta zo strechy, že ani neškrkol. A potom už potichučky prišli až
k zámockêm komorám. Hraško sa prepchal cez kľúčovú dierku a opatrne ide k oblôčiku, že
ho otvorí a vpustí dnu kamarátov. Len tu začuje, ako sa oni vonku radia:
ÄTeraz, keď nemá pri sebe kyjak, je celkom slabê, poľahky ho premôžeme. A tak sa aj
škriatka zbavíme, aj nám jeho diel zlata ostane.“
Nuž takíto ste vy kamaráti, pomyslel si Hraško, ale robil sa, že o ničom nevie. Už prelieza
oblôčikom prvê zbojník, a tu on klop mu hánkami po čele, hneď ostal bez pamäti. Tak
všetkêch cez oblôčik povťahoval, každému hánkami po čele klopol, že ležali ani polená.
Potom im ešte pre istotu ruky a nohy pozväzoval a pobral sa hore do svetlíc. Dal sa ohlásiť
u kráľa.
ÄVaše veličenstvo, máte v komore zbojníkov.“
Kráľ sa preľakol a hneď rozkázal trúbiť na poplach.
ÄAle tí zbojníci sú poviazaní,“ hovorí Hraško.
Kráľ sa zaradoval a hneď sa šiel na zbojníkov pozrieť. Ležali ako drevo.
ÄA ktože ich to zlapal?“ spytuje sa. ÄVeď ja pre têchto oplanov už koľké roky nemám
pokojnej noci.“
ÄJa som ich zlapal, vaše veličenstvo,“ hovorí Hraško. A porozprával, ako sa všetko stalo.
Kráľ si ho premeriava očami, veriť sa mu nechce.
ÄMožno je i tak, ako vravíš. Lenže čosi také musí človek aj dokázať, najmä ak je drobnê ako
hrach.“
ÄHneď a zaraz, vaše veličenstvo,“ hovorí Hraško, Älen, prosím, prikážte, aby mi môj kyjak
pohľadali a sem doniesli.“
Kráľ poslal sluhov, aby pohľadali Hraškov kyjak. Keď sa o dáku hodinku vrátili, hovoria:
ÄKyjak je pol míle za hradbami, dopoly v zemi zarytê. Ale je náramne ťažkê, bez koní ho
nevytiahneme.“
ÄTak zapriahnite dva kone,“ vraví kráľ a s údivom pozrie na Hraška.
O dáky čas sa sluhovia vrátili:
ÄZapriahli sme dva najlepšie kone, vaša jasnosť, ale kyjak sa ani len nepohol.“
ÄTak zapriahajte štyri kone,“ vraví kráľ a zasa si Hraška premeriava, akoby mu tu čosi
nehralo.
Prídu sluhovia poznove:
ÄVaša jasnosť, zapriahli sme štyri najmocnejšie kone, ale pohli kyjakom ledva o tri prsty.“
Kráľ sa namrzel:
ÄTak zapriahnite šesť koní a konečne už ten kyjak dovezte!“
Šesť koní, celé v pene, ťahalo kyjak do zámku, nohami sa až po kolená do zeme zabárali. Keď
ho už dotiahli na dvor, vzal ho Janko Hraško do hrsti a na malíčku ľavej ruky si ho rozkrútil.
Povetrie zacvendžalo a všetky dvoranské klobúky aj čiapky sa vychytili do vêšky, perami
kêvali a ponad zlaté strechy odlietali. A paničkám sukne nadúvalo, len odtrhnúť a odtrhnúť,
museli si ich rukami ratovať.
ÄDosť, dosť!“ kričal kráľ. Zavolal si Janka Hraška k sebe a vraví:
"Teraz už viem, že sily máš vyše práva, ale aj tak ešte musíš niečo dokázať. Ak si to bol
naozaj ty, kto zrazil kohúta zo zámockej strechy, potom máš presné oko a miernu ruku.
A práve v tom ťa musím vyprobovať. Pri mojom druhom zámku rastie v záhrade lieska, na
ktorej sú tri vzácne lieskovce. Ak z hradieb tohto zámku zroníš voľaktorê z têch orieškov tak,
aby si lieske neublížil, staneš sa mojím zaťom a neskôr i kráľom tejto krajiny. Ale ak sa ti to
nepodarí, potom si klamár a podvodník a dám ťa bez milosti zmárniť."
Janko Hraško sa zháčil. Nie že by si netrúfal trafiť do tej liesky, kdeže! Ale nebol si istê, či je
on už chlap na ženenie. No keď trošku porozmêšľal, zazdalo sa mu, že hádam predsa len
bude, veď či už nevykonal dosť smelêch činov?
Vezme on svoj kyjačik, namieri a fuk! Zafundžal kyjak a dotkol sa liesky na samučkom
vrchovci, ale tak, že jej vôbec neublížil.
O dve hodiny prifrčal odtiaľ záhradník a otŕčal na dlani tri lieskovce:
ÄNajjasnejší kráľ!“ vravel zadychčanê, Äniekto, koho sme márne hľadali, zronil z liesky
všetky tri vzácne oriešky.“
Kráľ potľapkal Hraška po pleci:
ÄNo, teraz už vidím, že si naozaj ten pravê.“
Vzal jeden oriešok, rozlúskol ho a vytiahol z nebo utešené hviezdičkové šaty.
ÄDcéra moja najstaršia,“ hovorí, Ätoto sú tvoje svadobné šaty. Poď sem a pobozkaj si
ženícha.“
Ale princezná odula gamby.
ÄTohoto ženícha? Nikdy! Veď by mi ho mačka zožrala!“
Kráľ sa zamračil, ale nič na to nepovedal. Vzal druhê orech, rozlúskol ho a vytiahol z nebo
utešené mesiačkové šaty.
ÄDcéra moja prostredná,“ hovorí, Ätoto sú tvoje svadobné šaty. Poď a pobozkaj si ženícha.“
Ale princezná sa rozchichotala:
ÄToto má byť môj ženích? Ešte čo! Veď by mi ho kuchár namiesto hrachu v polievke uvaril!“
Kráľ sa ešte väčšmi zachmúril, ale zas len nič nepovedal. Rozlúskol tretí oriešok a vytiahol
z nebo utešené slniečkové šaty.
ÄDcéra moja najmladšia, toto sú tvoje svadobné šaty. Poď a pobozkaj si ženícha.“
Najmladšia princezná hľadí na Janka Hraška, Janko Hraško hľadí na princeznú: ak ho ani táto
nebude chcieť, prepadne sa od hanby a žiaľu.
No tu princezná pokročí k Hraškovi, prihne sa až k zemi a pobozká ho.
V tej chvíli Janko Hraško pocítil, že sa nesprace do kože. A zamarilo sa mu, že ho čosi
podvihlo. Pozrie dolu, veď on na akêchsi dlhêch nohách stojí!
ÄNože mi dajte zrkadlo,“ hovorí.
Priniesli veľké zrkadlo, hľadí on doň - Janka Hraška nikde! Len akêsi mládenčisko sa tu
natŕča. Až keď sa tomu mládenčiskovi najmladšia princezná okolo krku hodila a milêm
Jankom Hraškom si ho nazvala, vtedy mu svitlo, že je to on. Najmladšia princezná vêskala od
radosti a jej staršie sestry odúvali tvár ani ropuchy.
Svadba bola veľká. Aj Hraškovi rodičia na ňu prišli a už potom navždy pri synovi ostali. Na
slniečku sa vyhrievali, s vnúčatami sa zabávali, a keď sa im po sedliackej robote zacnelo, aj
takú si okolo zámku našli.
Starému kráľovi sa časom zunovalo vládnuť, nuž prepustil trón svojmu zaťovi. A tak sa stal
Janko Hraško kráľom a kraľoval šťastne až do smrti.
Ukážka č. 7
Japonská rozprávka
O starčekovi a kvitnúcich stromoch
Dávno-pradávno žil v jednej dedinke starček a starenka. Nemali detí, iba jedného malého
psíka, a toho mali radi ako vlastné dieťa. Psík im bol za to vďačnê a vernê a ani na chvíľu sa
od nich nepohol. Sprevádzal ich, aj keď odišli z domu obrobiť záhradku a políčko.
Jedného dňa kopal starček v záhrade. Keď sa na chvíľu oprel o motyku, videl, že pes ňuchá
a hrabe na jednom mieste v trávniku. Starček o to veľmi nedbal a chcel pokračovať v robote.
Ale pes s brechotom pribehol k nemu, potom znovu odbehol na to miesto a usilovne hrabal.
Opakoval to tak často, až napokon vzal starček motyku a šiel, kde mu pes označil. Psík od
radosti brechal ešte hlasnejšie. Starček zakopol niekoľkokrát do zeme, a čuduj sa, svete. . .
o chvíľu zneli údery motykou jasnejšie a jasnejšie, až sa v zemi zjavil veľkê poklad, staré
ligotavé zlaté mince. Starček a starenka poklad vybrali a zaniesli domov. Tak títo chudobní
ľudkovia jednêm razom zbohatli. A ak so psíkom doteraz zaobchádzali dobre, tak teraz mu už
načisto voľkali. Dostával najlepšie jedlo a bêvanie mu spravili také, že ani princ si nemohol
želať lepšie.
Ale chêr o poklade sa rêchlo rozniesol a starčekov sused nemohol od závisti viac spávať.
Ustavične hútal, aké šťastie postretlo têch dvoch, a veril, že ich pes vysliedi všetky poklady
sveta. Vybral sa teda k starkêm a prosil ich, aby mu psa na krátky čas požičali. - Čo si ty
myslíš? My máme svojho psa tak radi, že by sme sa ani na hodinu s ním nerozlúčili, -
povedal starček. Ale závistlivê sused nepopustil. Deň čo deň chodil za nimi s tou istou
prosbou, až mu psa napokon dali, lebo boli takí dobráci, že by nikomu na svete nevedeli na
toľké prosenie odoprieť.
Raz keď psík šantil po záhrade, zrazu zastal, ňuchal tu i tam po zemi a začal hrabať. Sused
hneď pribehol, žena priniesla motyku a naradovaní začali kopať. Ale to, čo našli, neboli veru
nijaké poklady. Samê kal a kosti mŕtvych vyčnievali zo zeme a všetko to smrdelo tak strašne,
že si museli pridŕžať nosy. Sused sa veľmi rozhneval, rozohnal sa motykou a psíka zabil.
Potom utekal horekujúc k starčekovi a vravel: - Len si pomyslite, váš pes odrazu zomrel.
A ako som ho len opatroval! Ktovie, ako sa to len mohlo stať. Ja som veru celkom nevinnê.
Hneď som vám to pribehol povedať, aby ste si ho mohli pochovať. - Smutne niesli starček a
starenka psíka na miesto, kde našli poklad.
Pochovali ho pod starê smrek a dňom nocou smútili, lebo teraz už nemali nikoho.
Raz v noci, keď starček tvrdo zaspal, zjavil sa mu vo sne pes a povedal mu: - Vyrúb strom,
pod ktorêm ležím, a sprav si z neho mažiar na ryžu. Budeš mať z neho radosť. - Starčekovi sa
neveľmi chcelo smrek vyťať, rozpovedal teda svoj sen žene a pêtal sa, čo má robiť. Žena mu
poradila, aby psa počúvol. Strom vyťali a z kmeňa vystrúhal starček veľkê, utešenê mažiar.
Keď ryža dozrela a pozbierali ju, mali novê mažiar vyskúšať. Starček teda vložil dnu
nelúpanú ryžu a začal do nej udierať. Ale akê zázrak! Namiesto ryžovêch zrniek zacvendžali
v mažiari kúsky zlata. Ako sa obaja z tej duše radovali!
Ale o ich bohatstve sa znovu dozvedel sused. Išiel teda k starkêm a prosil, aby mu mažiar
požičali. Starček mu ho požičal nerád, ale čo mal robiť? Nevedel susedovi odoprieť. Keď už
mal sused mažiar doma, chystali sa lúpať ryžu. Privliekli jej za vrece, lebo chceli nahrabať
veľa zlata. Ale aj tentoraz ich za lakomosť neminul trest. Lebo namiesto zlata sa ani len ryža
neukázala. V mažiari sa zjavili hnusné, smradľavé odpadky. A aj teraz sa tak nazlostili, že bez
rozmêšľania nakládli pod mažiar triesky a podpálili ho.
Dobrí starkí sa veľmi zarmútili, keď si po mažiar prišli a dozvedeli sa, čo sa stalo. S veľkêm
nárekom sa uložili spať. Ale vo sne sa starčekovi znovu zjavil jeho milê psík. Utešoval ho a
kázal mu ísť k susedovi a doniesť popol zo spáleného mažiara.
Choď potom s popolom na cestu, a keď tadiaľ pôjde knieža, vyškriab sa na čerešne a posyp
ich popolom. Uvidíš, ako všetky porozkvitajú.
Starček išiel hneď ráno k susedovi a doniesol si popol zo spáleného mažiara. Zaviazal si ho do
uzlíka a išiel na cestu. Čerešne ešte nekvitli. Iba chêrni záhradníci predávali za drahé peniaze
malé čerešňové kríky v kvetináčoch, aby si ľudia mohli kvitnúcou čerešňovou halúzkou
ozdobiť izbu. Keď prišiel starček na cestu, práve videl prichádzať knieža a celê jeho sprievod.
Starček sa rêchlo vyškriabal na čerešňu a nehodil sa pri pozdrave ponížene na zem ako iní
ľudia. Knieža rozkázal starého chytiť a potrestať. Ale náš starček sa nezľakol. Vytiahol
vrecko s jemnučkêm popolom a posypal všetky stromy okolo. A vo chvíli stromy zakvitli a
rozvoniavali tak utešene, že naradované knieža starčeka bohato obdarovalo a pozvalo do
zámku, kde si ho veľmi uctili.
Závistlivê sused sa o tomto všetkom dozvedel. Lakomstvo a závisť mu nedali pokoja.
Pozbieral teda ostatok popola zo spáleného mažiara a vydal sa na cestu. Aj on chcel, aby pre
knieža rozkvitli stromy, keď to starčekovi prinieslo toľké šťastie. Keď uvidel knieža
prichádzať, rêchlo siahol do vrecka, práve vo chvíli, keď išiel sprievod okolo. Ale tentoraz ani
len jedinê strom nevyhnal púčok, ani jedinê strom nezakvitol. Rozhodenê popol vletel
kniežaťu a jeho sprievodcom do tváre a zašpinil im šaty. Nahnevaní a nazlostení stiahli
ničomníka zo stromu a poriadne ho vyplatili. Potom ho poviazali a hodili do žalára, kde sa
veru poriadne dlho potrápil. Kêm ho pustili na slobodu, všetci ľudia v dedine už vedeli, akê
zlê človek je to, a nechceli mať s ním nič do činenia.
Starček a starenka nikdy nezabudli na svojho milého psa, ktorê im dopomohol k bohatstvu
a šťastiu. A v radosti a šťastí žili, kêm nepomreli.
Ukážka č. 8
Slovenská rozprávka
Koza odratá a jež
Bola koza rohatá,
do pol boka odratá;
utekala horami
a kryla sa dierami.
Skryla sa milá koza i do líščej diery.
Príde líška domov a chce vojsť do diery. Tu zbadá cudzieho zvera v brlohu. Zver sa dvíha,
dupoce nohami a volá:
Ja som koza rohatá,
do pol boka odratá,
cupi-lupi nohami,
prekolem ťa rohami.
Zľakla sa líška, utekala, nariekala po horách. Stretne ju vĺčko.
ÄČo plačeš, líštička-sestrička?“
ÄAch, vĺček-braček, akože by som neplakala? V mojej diere divné zviera!“
ÄPoď, vyženiem ho!“
Šli ku diere a vĺčko zavolal:
Kto si, zvere,
v líščej diere?
A koza zadupoce:
Ja som koza rohatá,
do pol boka odratá,
cupi-lupi nohami,
prekolem ťa rohami.
Zľakol sa aj vĺčko. Utekali a nariekali po horách už dvaja.
Stretne ich medveď:
ÄČo plačeš, líštička-sestrička?“
ÄAch, medvedík milê, akože by som neplakala? V mojej diere divné zviera!“
ÄPoď, vyženiem ho!“
ÄAch, ja som ho hnala - nevyhnala. Vĺčik ho hnal - nevyhnal. Ani ty ho, medveď,
nevyženieš!“
ÄNo, už len poď! Azda ho vyženiem.“
Išli všetci ku diere a medveď zavolal:
Kto si, zvere,
v líščej diere?
A koza zadupoce:
Ja som koza rohatá,
do pol boka odratá,
cupi-lupi nohami,
prekolem ťa rohami.
Zľakol sa aj medveď. Utekali a nariekali po horách už traja.
Stretne ich jež:
ÄČo plačeš, líštička-sestrička?“
ÄAch, akože by som neplakala? V mojej diere divné zviera!“
ÄPoď, vyženiem ho!“
ÄAch, ty ježa, malé bieža! Veď už ja som hnala - nevyhnala, vĺčko hnal - nevyhnal, medveď
hnal - nevyhnal, nuž kdeže by si ty vyhnalo?“ povie líška. A vlk dodal:
ÄUž sme tam boli my králi, páni, a nič sme nevykonali!“
A jež len:
ÄHoc ste králi, páni, a ja ježa, malé bieža, predbehnem vás!“
A bežalo, bežalo, lebo sa skrčilo do gule a tak sa kotúľalo horou. A tí za ním. Príde jež ku
diere a zavolá:
Kto si, zvere,
v líščej diere?
A koza zadupoce:
Ja som koza rohatá,
do pol boka odratá,
cupi-lupi nohami,
prekolem ťa rohami.
Jež zavolá:
A ja som jež,
prekolem ťa tiež!
I zagúľa sa do diery. Začne sa hádzať, metať a pichať kozu do odratého boka. Koza zbliakla
od bolesti a vyskočila z diery. Dobehli i tamtí, ale kde už koza bola! Dostala takú príučku, že
sa jej hora navždy odnechcela.
Od têch čias bêva líštička spokojne vo svojej diere. Vlk a medveď odišli sliediť po hore. Jež
mal neďaleko dieru. Tam sa uložil na mäkké lístie a hrêzol plánočky, čo si bol podjeseň
nazbieral.
Ukážka č. 9
Mravec a svrček
( krátka rozprávka )
Na lúke za lesom sa pomaličky končilo horúce leto. Všade plno radosti a dostatok jedla
pod zub aj do komôrky. Svrček sedel na konáriku a veselo si pobzukoval. Pozoroval malêch
mravcov, ako neúnavne behajú a znášajú si potravu do svojich obydlí.
"Počúvaj, mravček," prihovoril sa jednému. "To si takê pažravê? Je mi ťa ľúto, ani sa
nezabavíš, ani si nezaspievaš, len sa staráš, čo na obed!"
Kamarát mravček položil oriešok a vraví mu: "Zima bêva krutá, tak si robím zásoby, aby som
nehladoval. Ty si kedy začneš robiť zásoby na zimu?"
Svrček sa rozosmial a mávol rukou, že zima je ešte ďaleko, a spieval si ďalej. A spieval aj
ďalší deň a nasledujúci znova. stále bol veselê a smial sa mravcom, že toľko pracujú.
Dni sa krátili a zima na seba nenechala dlho čakať. Ubúdalo slnka, svetla a tepla, aj potravy
bolo čím ďalej, têm menej. Svrček sa jedného rána zobudil a nemal čo dať do úst.
Vonku svišťal vietor a napadol sneh. Nech milê svrček hľadal, koľko chcel, nenašiel nič.
Preto sa vybral k mravčekovmu domčeku, aby ho poprosil o pomoc.
Mravec však odpovedal: "Smial si sa mi v lete, spieval si si, zabával sa. Bol si lenivê robiť si
zásoby a ja pre dvoch nemám!" Dvere sa zatvorili svrčekovi priamo pred nosom.
Ukážka č. 10
Rozprávka o Nezábudke
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno dievčatko a volalo sa Nezábudka. Nezábudka nie len
preto, že malo očká modré sťa nezábudky, ale aj preto, lebo nikdy na nič nezabúdalo.
Nezábudka žila so svojim deduškom v malej drevenej chalúpke na okraji lesa.
Ako každê štvrtok, išiel deduško predávať svoje vêrobky na jarmok do susednej dediny.
Večer, keď sa vrátil, si spolu sadli, najedli sa a po večeri dal deduško vnučke darček, ktorê jej
z jarmoku priniesol. Kúpil jej nádhernú handrovú bábiku s dlhêmi vlnitêmi vlasmi a modrêmi
šatami s drobnêmi kvietkami vyšitêmi na sukienke. Nezábudka sa veľmi tešila a poďakovala
sa deduškovi za jeho štedrosť. Na druhê deň odchádzal ráno deduško do lesa na drevo a ešte
pred odchodom Nezábudke pripomenul:
“Nezabudni moja drahá nakŕmiť naše zvieratká, obriadiť sliepočky, podojiť kravičky, zo
studne vody priniesť a na večeru uvariť polievku.“
Ale beda, hneď ako sa deduško vzdialil z domu, Nezábudka vzala bábiku a išla sa hrať.
Zapletala jej vrkoče, tancovala s ňou po lúke a stavala jej z halúzok komnatu pre princezné.
Pri hre čas utiekol ako voda. Až keď sa začalo stmievať, Nezábudka sa zrazu spamätala.
Vyskočila ako srnka a bežala domov. O pár minút prišiel unavenê, no predsa usmiaty deduško
domov, sadol si za stôl a riekol:
“Nezábudka moja, nože mi daj tej polievočky, čo si navarila.”
“Vieš deduško, ja som zabudla polievočku navariť.” Zahanbila sa Nezábudka.
“Nevadí, tak mi aspoň narýchlo urob praženicu z čerstvých vajíčok.” povedal deduško.
“Keď ja som ani sliepočky neopatrila a vajíčka som zabudla priniesť.” priznala sa
Nezábudka.
“Ach jaj!” zastonal deduško “tak mi aspoň zohrej pohár mlieka.”
“Deduško, keď ja som ani kravičky nepodojila.”
“Nezábudka, Nezábudka, daj mi aspoň vody na umytie zohriať a pôjdeme spať!”
Lenže Nezábudka ani vodičku nepriniesla. Teraz sa už deduško nazlostil, že jeho vnučka na
všetko zabudla a povedal jej:
“Od teraz ťa dievča nešťastné budem volať Zábudlivka. A to preto, lebo si na všetko zabudla,
zvieratká si nenachovala a nechala si ich hladné a smädné, dom si neporiadila a mne si tiež
večeru nepripravila. Nemôžeš sa celé dni len hrať a na seba myslieť. Najprv si treba splniť
povinnosti a potom sa môžeš hrať do sýtosti.”
Nezábudke to bolo veľmi ľúto a prosila deduška, aby ju nevolal Zábudlivka. Sľúbila mu, že sa
polepší, že už sa to nikdy nestane, len nech ju tak škaredo nevolá. No deduško neveril ušiam
ale očiam. Keď videl, že sa dievča snaží, každê deň ho víta s teplou polievočkou, zvieratká sú
nakŕmené a o dom je postarané, posadil si dievča na kolená a takto jej povedal:
“Dievčatko moje jediné, ja ťa mám veľmi rád, nezaslúžiš si meno Zábudlivka, ktoré som ti v
hneve dal. A preto ti sľubujem, že od dnešného dňa ťa už naveky budem volať iba
Nezábudka.”
Ukážka č. 11
Hanka pretekárka : Autorka: Martina Madejová
Sú dni, kedy je Hanka v nemocnici veľmi unavená.
Od rána do večera by najradšej spala. Ak by existoval rekord v najdlhšom spaní na svete,
určite by som ho vyhrala - hovorí si v takêch chvíľach malá Hanka.
A potom sú aj iné dni. Keď je Hanka veselá a usmiata. Už o šiestej ráno je hore a usilovne
premêšľa, na čo sa s Jurkom zahrajú.
Jurko, Hankin kamarát z vedľajšej izby na nemocničnom oddelení, je plnê nápadov. Tak to
bolo aj dnes. Sedeli s Hankou v spoločenskej izbe, kde sú knihy pre deti a rôzne hračky. Jurko
sa zamyslene poškrabkal po hlave plnej kučeravêch vlasov.
„Už viem! Budeme sa hrať na automobilové preteky!“ vyhlásil Jurko a hneď si zobral
z police autíčko.
S hlasnêm hučaním a fučaním, to akože napodobňoval motor, sa pustil s autíčkom brázdiť
cestičky medzi drevenêmi nohami stolov a stoličiek, okolo ktorêch rezal prudké zákruty.
„Jurko, počkaj... Neviem nájsť druhé autíčko,“ smutne povedala Hanka, ktorá sa
prehrabávala hračkami.
Vtom do Hankinho uška prileteli známe tóny hudby. Hneď vedela, kto prišiel. Radostne
vyskočila a bežala na chodbu.
Zdravotnê klaun doktor Citrón práve vyhrával serenádu zdravotnej klaunke sestričke Svižnej.
Hanka s Jurkom veselo poskakovali popri nich.
„A ako je možné, že nie ste vo svojich izbičkách?“ začudovala sa sestrička Svižná.
„My sme sa totiž hrali na preteky,“ vysvetľovala Hanka. „Len zatiaľ som pre seba nenašla
autíčko.“
„Aha. Toto by nemohlo byť?“ doktor Citrón zrazu pritiahol prázdny vozíček, ktorê stál na
chodbe.
Hanka nezaváhala a hneď sa na vozíček posadila. Jurko sa namosúrene durdil.
„Hej, aj ja chcem pretekať.“
No potom, keďže to bol srdcom pravê gentleman, vyhlásil:
„Vieš čo, Hanka? Ty pretekaj a ja ti budem robiť servisáka. Keď sa ti pokazí pneumatika,
alebo motor, hneď to opravím. Dobre?“
Hanka s Jurkom si na to tľapli.
„Môžeme štartovať?“ netrpezlivo sa pêtala Hanka.
No zrazu priamo za Hankou zahrmel starê známy hlas.
„Čo je to tu za cirkus?! Čo robíte na chodbe?“
Nebol to nikto inê, ako ujo doktor. V bielom plášti vyzeral hrozitánsky vysokê, husté obočie
sa mu mračilo a fúzy sa prísne zvažovali krajmi dole.
„To nie je cirkus, my sa hráme na preteky,“ povedala Hanka tichêm, nesmelêm hláskom.
Ujo doktor na Hanku chvíľu len mlčky hľadel. Potom urobil dlhé: Hmmmm a potom ešte
kratšie: Hm, hm! A zrazu sa, na údiv všetkêch, široko usmial.
„Preteky? Ale veď ti, Hanka, chýba súper. S kým sa chceš pretekať?“
Ujo doktor sa zatváril tajomne. Na chvíľu zmizol a keď sa vrátil, tlačil pred sebou druhê
vozíček. Posadil sa naň a mädlil si ruky.
„Tak to som zvedavý, kto z nás bude rýchlejšie na druhom konci chodby.“
Hanka neverila vlastnêm očiam. Ruch na chodbe pritiahol ďalších malêch zvedavcov. Dvere
izbičiek sa otvárali a von vykukli Miška, Kubko, Julinka, Ondrejko aj Emil v kockovanom
pyžamku.
„Môžeme byť aj my v tvojom tíme?“ prosíkali deti. „Budeme ti pomáhať“.
Hanka nadšene súhlasila.
„Tak poďme na to!" vyhlásil doktor.
„Stop, stop“, zakričali klauni. „Ešte sme na niečo zabudli.“
Zdravotní klauni obidvom vyrobili balónové prilby. Hanka a ujo doktor si ich nasadili...
A zrazu sa ozvalo hlasné: Vŕŕŕŕŕŕ!
To hučali a vrčali motory áut. Naozajstnêch áut.
Hanka sa totiž ocitla na naozajstnej pretekárskej dráhe.
Keď sa na tabuli objavil nápis ÄŠTART“, Hanka z celej sily dupla na plyn. Auto sa rozbehlo
tak rêchlo, až sa jej zdalo, že uletí. No Hanka držala volant pevne.
„Pozor, pozor,“ ozval sa cez vysielačku Jurko. „Tesne za tebou je pretekár Plnofúz!“
Hanka za sebou uvidela uja doktora, ktorê tiež sedel v pretekárskom aute a tváril sa veľmi
súťaživo. V helme by ho ani nespoznala, ale fúzy boli jasnêm poznávacím znamením.
Hanka však bola šikovná pretekárka a postupne predbiehala jeho auto za druhêm. O chvíľu už
bola prvá a ako víchor sa hnala k cieľu.
Buch! Tresk! - zadunelo zrazu čosi. Hankine auto nadskočilo, v motore to zachrapčalo
a z kapoty začal stúpať hustê kúdol čierneho dymu.
„Čo sa to deje?“ skríkla Hanka.
Auto išlo pomalšie a pomalšie, až nakoniec celkom zastalo. Hanka nešťastne sledovala, ako ju
ostatní pretekári ľahko predbiehajú. Vtedy k nej pribehli ostatné deti.
Hanka predsa mala svoj tím! Všetci sa pustili do opravovania.
Jurkovi pomáhal Kubko, ktorê bol na autá skutočnêm odborníkom. Ondrej mal síl za troch,
Emil povzbudzoval a Julinka s Miškou podávali skrutkovače, svorky, kliešte a iné nástroje.
Hanka sa ani nenazdala a auto bolo opravené.
ÄTo aj tak nemá význam. Budem posledná,“ smutne si vzdychla Hanka.
Vtom na ňu ktosi zatrúbil. Bol to pretekár Plnofúz. Zastal so svojím autom na kraji
pretekárskej dráhy. Hanka sa potešila - tak predsa len bude mať súpera! Naštartovala, dupla
na plyn a obe autá vystrelili vpred.
„Do toho, do toho!“ povzbudzovali deti Hanku.
Hanka sa sústredila len na cestu pred sebou. Nič iné neexistovalo. A vtom prešla cieľovú
čiarku. Deti sa zhŕkli okolo jej auta.
„Vyhrala si, vyhrala si!“ kričali, poskakovali a Jurko začal od radosti dokonca tancovať
sambu.
Ujo doktor si z prehry nerobil ťažkú hlavu.
Napriek tým strašidelným fúzom a prísnemu hlasu sa mu totiž v hrudi skrývalo dobré srdce.
Keď bolo po pretekoch, deti sa pomaličky vrátili späť do svojich izieb. Hanka sa rozlúčila so
zdravotnêmi klaunmi a zrazu zistila, že Jurko sa kamsi vyparil. Našla ho v kuchynke pri
chlebíkoch s džemom, ktoré boli pripravené na olovrant.
„Pri pretekaní mi akosi vyhladlo,“ zamumlal Jurko previnilo.
Hanka sa rozosmiala a tiež si zobrala jeden chlebík. Po takom vêkone to bola zaslúžená
odmena.
Ukážka č. 12
Ako tancovala celá nemocnica : Autorka: Martina Madejová
Bolo raz jedno mesto a v tom meste bola nemocnica.
A v tej nemocnici bola vizita.
Viete, čo je vizita? Vizita sa koná väčšinou ráno a vyzerá asi takto: okolo nemocničnej
postieľky sa postaví kopec ľudí. Ujo lekár, ujo primár, sestričky, študenti medicíny...a všetci
sa tvária veľmi vážne.
Aj Hanka dnes mala takú vizitu. Ledva rozlepila očká po príjemnom spánku a už na ňu
hľadelo toľko tvári!
„Teplota? Krvný obraz? R|ntgén?“ ujo lekár zo seba chrlil jedno slovo za
druhêm. Niektorêm z nich Hanka vôbec nerozumela.
Ujo lekár sa zamyslene zamračil, až sa mu jeho husté sivé obočie spojilo do jednej čiary.
Nakoniec sa s Hankou rozlúčil a celê sprievod vyšiel von z izby.
„No teda,“ pomyslela si Hanka, Ädnes sú všetci akýsi vážni! V tejto nemocnici je všelijako,
ale veselo tu rozhodne nie je.“
Vtom si Hanka na čosi spomenula. Veď dnes majú prísť zdravotní klauni! Hanka už
zdravotnêch klaunov poznala a vedela, že sa s nimi vždy dobre nasmeje. A tak vyskočila z
postieľky, prebehla cez chodbu a netrpezlivo čakala pri dverách detského oddelenia.
„Čo tu robíš?“ ozval sa kohosi hlas. Pri Hanke stál malê chlapec v modrom pyžamku. Volal
sa Jurko a v prednom rade dole mu chêbal jeden mliečny zub.
Čakám na klaunov. A ty?“
„Aj ja,“ povedal chlapec a tvár pritisol na sklo dverí. „Kedy už konečne prídu?“
Za malú chvíľku zdravotní klauni dorazili na detské oddelenie. Boli dvaja - asistent Blška a
sestrička Ihlička.
„Dobre, že ste tu,“ tešila sa Hanka. „Dnes sa v nemocnici nikto neusmieva!“
„Na to mám jednu overenú metódu!“ vyhlásil Blška vybral svoje kúzelné rumba-gule.
„Nikomu to nepovedz,“ šepol Hanke, „ale tieto rumba-gule rozveselia a roztancujú naozaj
každého.“
A hneď to všetkêm aj predviedol. Blška začal hrať na rumba-gule, sestrička Ihlička na
ukulele...a s Hankou sa začali diať zvláštne veci.
Najprv jej jedna noha začala dupkať do rytmu.
Hneď na to sa pridala aj druhá noha. Hanka tancovala - sama od seba! A smiala sa tak, až sa
jej celé brucho natriasalo.
„Jáááj, čo sa to deje?“ spêtal sa Jurko a aj on sa už celê vlnil v rytme hudby. V papučkách
urobil dokonca otočku.
„Stačí, stačí!“ smiala sa Hanka, ktorá sa od tancovania celkom zadêchala.
Klauni prestali hrať, hudba stíchla.
„Už viem, čo spravíme!“ Hanka chytila Blšku za ruku. „Roztancujeme aj uja doktora a
všetky sestričky!“
A tak sa teda všetci štyria vybrali k sesterskej izbe. Blška podal svoje rumba-gule Hanke a
žmurkol na ňu.
„Teraz to skús ty.“
Hanka sa pustila do hrania... A vtom sa začali diať veci. Najprv hlasy v sesterskej izbe stíchli.
Potom sa dvere prudko otvorili a von začali po jednom vychádzať sestričky, lekári, pán
primár a dokonca aj samotnê pán riaditeľ nemocnice.
Najlepšie na tom bolo, že každê z nich stváral iné tanečné kúsky.
Ujo primár sa vznášal valčíkovým krokom po chodbe sem a tam.
Ujo lekár chytil vrchnú sestru a pustili sa do argentínskeho tanga. Pán riaditeľ tancoval čardáš
a sestrička dupala v rytme španielskeho Flamenca.
Postupne sa na chodbe schádzali aj ďalší. A každê, kto začul hudbu, pustil sa do tanca. Teta
upratovačka sa zvŕtala okolo mopu, teta kuchárka, ktorá sa stará o brušká detí, tancovala
brušné tance.
Na chodbe sa ozêval smiech, tlieskanie a veselé pokriky. Hanka tomu nemohla uveriť. Veď
tancuje celá nemocnica!
Keď dohrali poslednú pesničku, na chodbe nastalo ticho. Lekári a sestričky si vymieňali
začudované pohľady.
„Čo sa to tu dialo?“ pêtali sa jeden druhého.
„Vážení, všetci späť do práce!“ vyhlásil ujo riaditeľ ráznym hlasom. No zdalo sa, že aj on je
po tancovačke akêsi veselší.
„Ďakujem, že ste tu urobili dobrú náladu," usmiala sa Hanka na zdravotnêch klaunov.
Podala Blškovi jeho rumba-gule, rozlúčili sa a Hanka sa vrátila späť do svojej postieľky.
Zrazu sa otvorili dvere a dnu nakukla strapatá hlava. Bol to Jurko.
„Počuj, ja len... Bývam hneď vedľa,“ povedal. „Môžeme si niekedy zahrať pexeso.“
Hanka súhlasila. Vo dvojici im bude určite veselšie. A kto vie - možno si v nemocnici
nakoniec nájde aj nového kamaráta.
Ukážka č. 13
O farbách, ktoré sa stratili : Autorka: Martina Madejová
Bolo raz jedno dievčatko, ktoré sa volalo Hanka.
Malo dve šibalské očká, malê noštek posiaty pehami a štrbavê úsmev - to preto, že jej
nedávno vypadol prvê zúbok.
Hanka zo všetkého najradšej kreslila. Celê chodník pred domom pokreslila farebnêmi
kriedami. Na kriedovêch stromoch rástli kriedové červené jabĺčka, z kriedovêch paliem sa
hompáľali kriedové opice a jedli žlté kriedové banány.
A keď sa vonku rozpršalo, Hanka si kreslila doma. Kriedy vymenila za farbičky, pastelky,
vodovky a temperky. Na papieroch rozkvitli tulipány, vlnilo sa more a z komínov domov
vychádzali obláčiky dymu.
„Veď ty máš farby aj za ušami,“ usmiala sa Hankina mamka a pobozkala dcéru na vlásky.
„Umyť a do postele.“
Hanka sa poriadne vykúpala vo vani, obliekla si pyžamko a vhupsla do svojej postieľky.
„Dobrú noc,“ povedala mamka a pobozkala Hanku na čelo.
„Dobrú noc,“ povedal ocko a prikryl Hanku mäkkêm, voňavêm paplónom. A Hanke sa
snívali samé voňavé sny. O letnom daždi, o lúke plnej kvietkov a o palacinkách, ktoré rástli
na stromoch.
Takto spokojne si nažívala naša Hanka. Farbičkami si vyfarbovala celê svet.
Jedného dňa však Hanka ochorela. A všetky farby začali miznúť.
Najprv zmizli farby z Hankinêch líčok.
Potom zmizli kresbičky z chodníka pred domom.
Hanka ležala vo svojej postieľke a ujo doktor ustarostene krútil hlavou. „Hanka, ty sa mi
vôbec nepáčiš,“ povedal. „Tváričku máš bledú, z líčiek sa ti stratila všetka červeň... Budeš
musieť ísť do nemocnice.“
Nič sa nedalo robiť. Mamka zbalila Hanke veci a ocko ich odviezol do nemocnice. Hanka
ešte nikdy predtêm v nemocnici nebola. Kam sa pozrela, tam videla len bielu farbu. Biele boli
chodby aj dvere, biele boli vankúše a paplóny na posteliach. Biele boli aj plášte lekárov. Keď
Hanka takêto plášť uvidela, celá zbledla od strachu.
„Maminka, prosím, vráťme sa domov...“ šepla Hanka maminke a po lícach sa jej rozkotúľali
slzy. Mamka zobrala dcérku do náručia a ocko zobral do náručia mamku, takže sa držala
v náručí celá rodina.
„Neboj sa, moja zlatá,“ tíšila Hanku mamka. „Ani sa nenazdáš, a vrátiš sa späť domov.“
Rodičia odprevadili Hanku do nemocnice na detské oddelenie.
Tam sa s ňou museli rozlúčiť. Hanku zobrala za ruku sestrička. V jej teplej ruke sa Hankina
maličká rúčka celkom strácala.
„Poď, ukážem ti tvoju novú izbu,“ povedala sestrička milêm, prívetivêm hlasom.
Hankina nová izba v nemocnici bola malá. Zmestila sa do nej len posteľ a nočnê stolík.
„Teraz si pekne obleč pyžamko a ľahni si do postieľky,“ povedala sestrička. „Za chvíľu sa
na teba príde pozrieť ujo doktor.“
Hanka urobila to, čo jej sestrička kázala. V novej postieľke však nebolo tak mäkko, ako
doma. Ani paplón tak krásne nevoňal. Hanke sa do očí tisli slzy. No vtom si spomenula, že jej
mamka čosi nabalila. Z tašky vytiahla vêkresy a farbičky.
Namaľujem si čosi farebné a veselé - usmiala sa Hanka a hneď dostala nápad.
Najprv nakreslila stan. A nie obyčajnê stan, ale cirkusovê stan. Bol pásikavê a viali na ňom
farebné vlajky. Hanka ho nakreslila dosť veľkê, aby sa doň všetko zmestilo. Akrobati, hltači
ohňa, tanečnice, levy a slony, a aj klauni. Klaunov mala Hanka zo všetkého najradšej. A hneď
sa rozhodla, že dvoch klaunov nakreslí.
Najprv nakreslila klauna v klobúku, kabátiku a menčestrovêch nohaviciach.
Potom nakreslila slečnu klaunku v červených šatách a zelených pančuchách.
Klaunom žiarili na tvárach červené nosy. Veselo sa usmievali a kývali na Hanku.
Keby tak boli naozajstní - pomyslela si Hanka. Keby tak vyskočili z papiera a pohrali sa so
mnou...
Hanka si položila obrázok na stolík a vliezla späť do postele. Vonku sa rozpršalo. Sivé
kvapky padali zo sivêch oblakov a bubnovali na okno.
Klop-klop-klop, klopkal dážď.
Klop-klop-klop, zaklopal ktosi na dvere. To bude určite ujo doktor - pomyslela si Hanka.
A keďže sa doktorov bála, vytiahla si paplón až po nos.
Dvere sa pootvorili. Hanka videla, ako sa v nich mihlo čosi biele.
Biely lekársky plášť! Hanka silno zatvorila oči. A vtom sa ozval kohosi hlas:
„Haló, je tu niekto doma?“
„Kto by tu bol doma,“ ozval sa druhê hlas. „, Veď sme v nemocnici! A pozri, máme tu
pacientku.“
„Pšššt... Nevidíš, že spí??“
Hanka ani nemukla. Počula, ako ktosi vošiel do izby a zastal pri jej posteli.
„Naozaj spí!“ povedal hlas. „Čo budeme robiť, kým sa zobudí?“
„Ja viem!“ vyhŕkol druhê hlas. „Zahráme si na ukulele.“
A vtom sa miestnosť naplnila hudbou.
Hanka nemohla uveriť vlastnê ušiam. Pootvorila jedno oko... A to, čo uvidela, jej zobralo
dych. Priamo pred ňou stáli dvaja klauni s červenêmi nosmi. A predstavte si, že vyzerali
presne ako klauni z jej obrázka! Až na to, že na svojich farebnêch klaunskêch kostêmoch
mali doktorské plášte. Hanka tomu vôbec nerozumela. Tak sú to klauni, alebo sú to lekári?
Klauni zrazu prestali hrať a pozreli na Hanku. Radostne sa usmiali.
„Konečne! Konečne sa nám zobudila!“
„Mali by sme sa predstaviť,“ povedala slečna klaunka. „Ja som doktorka Cica Hopsalková.“
„A ja som doktor Karol Žinčica,“ povedal klaun a zložil si na pozdrav svoj klaunskê klobúk.
„Ja som Hanka,“ povedala Hanka a hanbilo sa skrútila do periny. „Prečo na sebe máte tie
biele plášte?“ spêtala sa.
„No preto, lebo sme zdravotní klauni. Chodíme za deťmi, ktoré sú choré, a liečime ich
smiechom a dobrou náladou.“
„A bublifukom!“ povedal doktor Žinčica, vybral bublifuk a fúkol. Nad Hankou sa vzniesli
drobné mydlové bublinky. Leskli sa všetkêmi farbami. Hanka nadšene vyliezla spod periny
a všetky bubliny praskla rukami.
„Výborne! Pacientka sa nám uzdravuje!“ vyhlásila doktorka Hopsalková. Hanka však
zosmutnela.
„Obávam sa, že na moju chorobu nemáte liek,“ povedala.
„Neblázni,“ začudoval sa doktor Žinčica. „A čo ti vlastne je?“
„Ujo lekár hovoril, že mi zmizli všetky farby z tváre,“ povedala Hanka.
Klauni dali hlavy a červené nosy dokopy.
Radili sa a dohadovali, kam mohli farby z Hankinej tváre zmiznúť.
„Už viem!“ vyhlásil doktor Žinčica. „Behala si po daždi a voda ti všetky farby zmyla.“
„Aj ja som dnes zmokla," poznamenala doktorka Hopsalková. „A tuším mi v tom lejaku
vybledol môj klaunský kostým...“
Doktorka Hopsalková si ustarostene prezerala svoje červené šaty a zelené pančuchy.
„A mne tiež,“ sťažoval sa doktor Žinčica. „Mne v tom daždi vybledla moja farebná
vestička.“
Vtom Hanka dostala nápad. „Ak chcete, môžem vám farby dokresliť.“
Hanka zobrala papier s kresbičkou klaunov a pustila sa do maľovania. Vyfarbovala,
prefarbovala, a pridala farbu všade tam, kde chêbala. O chvíľu už na bielom vêkrese nezostal
ani kúsok bielej.
„Nádherne si nás vyfarbila,“ tešila sa doktorka Cica Hopsalková a natešene si prezerala svoj
kostêm. „Akí sme krásni...“
„Ja som trochu krajší,“ podotkol Žinčica.
„Ja som krajšia!“ hádala sa Hopsalková.
„Ja som!“
„Nie, ja!“
Hanka sa smiala.
„Ešte vám nakreslím dáždnik, aby ste nabudúce nezmokli,“ vyhlásila. No vtom doktor
Žinčica vykríkol.
„Pozrite! Už neprší!“
Hanka aj s klaunmi pribehli k oknu. Sivé oblaky sa roztrhali na menšie obláčiky, pomedzi
ktoré vykukovalo slniečko. A nad krajinou sa vytvorila krásna farebná dúha.
„To je nádhera,“ zašepkala Hanka a zažmurkala, lebo ju slniečko pošteklilo na nose.
„Čas ísť ďalej,“ vyhlásila doktorka Cica Hopsalková.
„Kam chcete ísť?“ čudovala sa Hanka.
„No predsa za ďalšími deťmi,“ vysvetľoval doktor Žinčica. „V nemocnici je ich ešte kopec.
Snáď sa o nás podelíš...“
Hanka prikêvla. Iste, že sa podelí.
Vyprevadila klaunov z izby a mávala im na rozlúčku, až kêm sa jej celkom nestratili z očí.
Potom sa vrátila do svojej postieľky.
Klop-klop-klop, zaklopal ktosi na dvere. Bol to ujo lekár. Na sebe mal biely plášť, no Hanka
sa už tentokrát nezľakla. Lekár pozrel na Hanku a tváril sa spokojne.
„Mám taký pocit, že farba sa nám pomaličky vracia,“ vyhlásil a fúzy sa mu usmievali.
A Hanka sa usmievala tiež. Tešila sa, že ju zajtra príde navštíviť mamka s ockom. A pred
spaním si nakreslila ešte jeden obrázok. Bolo na ňom malé dievčatko so šibalskêmi
očkami, pehavêm nosíkom a líčka malo aspoň také červené, aké sú červené klaunské nosy.
Ukážka č. 14
Ako Hanka zachránila veľrybie mláďa : Autorka: Martina Madejová
Deti, aj vám sa občas nechce ísť večer do postieľky?
Práve v momente, keď mamka a ocko zavelia: ÄUmyť zuby a spať!"- vám napadne, že si ešte
treba zahrať schovávačku, pohrať sa s hračkami alebo si zahádzať loptu?
Tak si predstavte, že Hanka musela byť v postieľke v nemocnici od rána do večera.
Bola to poriadna otrava. Aby jej čas rêchlejšie ubiehal, otvorila si veľkú obrázkovú knižku.
Bola to kniha o podmorskom živote.
„Hlboko v mori,“ čítala Hanka, „žijú obrovské veľryby, ktoré sa volajú vráskavce
dlhoplutvé . Keď sa narodí veľrybie mláďa, mamka veľryba ho pravidelne vynáša na
hladinu, aby sa nadýchlo.“
Klop klop - ozvalo sa zrazu.
Dvere sa pootvorili a dnu ľahučko vletelo niekoľko mydlovêch bublín.
„Dobrý deň, môžeme ďalej?“ usmiali sa na Hanku zdravotní klauni.
Ten vysoký s ružovým klobúčikom sa volal doktor Špageta.
Tá v kvetinovêch šatách, to bola sestrička Trdlová. A bol s nimi aj Jurko, Hankin kamarát z
vedľajšej izby.
„Čo to máš?“ spêtal sa Jurko.
Hanke sa cez tvár tiahla hadička. Spoza ľavého ucha popod nos až k pravému uchu.
„To je kyslík. Dal mi to ujo doktor, aby sa mi lepšie dýchalo,“ vysvetlila Hanka.
„Ale prosím vás,“ namietal doktor Špageta. „Aký kyslík? Nevidíte? To je potápačská výstroj!
Hanka je potápačka a dnes sa chystá ponoriť na dno oceánu.“
„Môžem aj ja?“ nadšene sa hlásil Jurko. „Viem zadržať dych na 30 sekúnd! Skúšal som si
to vo vani.“
„Berieme vás obidvoch do potápačského tímu!“ vyhlásila sestrička Trdlová. „Tak ako deti,
pripravené? Odpočítam na tri. Raz-dva-tri a šup do vody!“
Hanka zatvorila oči a zadržala dych. Zrazu všetko stíchlo.
Keď oči zase otvorila, všade okolo sa vlnili modrasté farby oceánu.
Lúče slnka pod vodou mihotavo tancovali, okolo plávali krásne farebné rybičky a pod skalu
zaliezol krab s dlhêmi fúzmi.
Hanka načiahla ruku k ružovkastêm koralom a zrazu sa dotkla čohosi veľkého, studeného a
hrboľatého. Priamo pred ňou sa vynorilo sivo-modré telo s plutvami.
Bolo to veľrybie mláďa. Narodilo sa len pred pár têždňami, no už teraz bolo dlhé ako auto.
Hanka sa v prvej chvíli zľakla. No keď videla, ako na ňu veľryba hľadí smutnêmi očkami,
pochopila, že niečo nie je v poriadku. Malej veľrybke chêbala maminka.
A bez maminky je mláďatku vždy veľmi smutno a čo je ešte horšie, o chvíľu mu dôjde dych.
Hanka dostala nápad. Spoza uší si vytiahla hadičku. Nasmerovala ju do veľrybích úst a
veľryba si potiahla kyslík - celkom akoby pila limonádu cez slamku.
Veľrybka ožila a radostne zamávala plutvami. Všade okolo sa rozvírili drobné bublinky.
Vtom sa nad Hankou objavil obrovskê tieň. Veľrybia maminka sa ponáhľala za svojím
mláďatkom. Jemne ho nabrala na svoj širokê chrbát a už stúpali k hladine.
Hanka chytila veľrybu za plutvu a o chvíľu sa aj ona zhlboka nadýchla vzduchu.
Zvlnené more sa razom zmenilo na vlny paplónu v postieľke.
„Videl si to, Jurko?“ žiarila šťastím Hanka.
„Videl," usmieval sa Jurko. „Veď ty si zachránila veľrybie mláďa!"
„Aj veľryby potrebujú kyslík. Presne, ako ja," dodala Hanka.
Zdravotní klauni zahrali deťom námornícku pieseň. Potom si zakêvali na rozlúčku. Už teraz
sa tešia, kam sa doplavia nabudúce.
Ukážka č. 15
Zatúlané sloníča Autorka: Martina Madejová
Kedysi Hanka chodievala s rodičmi do zoologickej záhrady.
Páčili sa jej ružové plameniaky a lev, ktorê, keď si zívol, odhalil tlamu s ostrêmi zubiskami.
Potom však Hanka ochorela a musela ísť do nemocnice. Aby jej nebolo dlho, hrala s
kamarátom Jurkom zvieratkové pexeso. Z jednej huňatej koaly boli zrazu dve.
Našiel som pár!“ skríkol Jurko a zobral si kartičky na svoju kopu.
„A ja mám dvoch levíkov,“ potešila sa Hanka.
Hrali, hrali, až nakoniec ostala na postieľke iba jedna kartička.
„Pozri, Jurko,“ ukázala Hanka na pexeso. „Ale jedna kartička sa nám stratila. Sloník nemá
dvojicu.“
Deti sa pustili do hľadania. Pozreli pod posteľ, za skrinku, pod perinu, no zatúlanú kartičku
nenašli.
„Smieme ďalej?“ ozval sa zrazu kohosi hlas.
Z dverí na nich hľadeli dve usmiate tváre s červenêmi nosmi. Boli to zdravotné klaunky
sestrička Pištíková a sestrička Šťastná. Hanka nadskočila od radosti.
„Zahráte si s nami pexeso? Ale stratil sa nám slon...“
„Slon?“ začudovala sa sestrička Šťastná.
„Ak chcete nájsť slona, musíte hľadať v africkej savane,“ povedala tajomnêm hlasom
sestrička Pištíková.
Hanka a Jurko vyskočili na postieľku.
Z postieľky bol zrazu terénny džíp a z roliek toaletného papiera ďalekohľady.
„A teraz sa dobre pozrite!“ povedala sestrička Pištíková. „Ale potichu, aby ste tú divokú zver
nevyplašili!“
Hanka si opatrne priložila ďalekohľad k očiam. V prvej chvíli onemela od úžasu. Všade okolo
sa rozprestierali široké africké pláne pokryté zlatistou trávou. Na konároch baobabov sa
hompáľali opice a v tráve sa pásli pruhované žirafy.
Túúúúú...,“ ozvalo sa zrazu trúbenie.
Hanka ďalekohľadom hľadala, odkiaľ zvuk vychádza. A zrazu, uprostred jazierka, uvidela
malé sloníča. Odpojilo sa od slonieho stáda, pretože sa mu v teple zachcelo trochu sa osviežiť
vo vode. Namočilo si nôžky, do chobota si nabralo vodu a zamávalo ušami. Toľko radosti!
Keď sa sloníča dosêtosti vyčľapkalo, vyšlo z jazierka a začudovalo sa. Kde je moje slonie
stádo?
Kde je moja maminka?
Sloníča sa obzeralo na všetky strany. Na chrbát si mu sadol škodoradostnê papagáj.
„Stratil si sa, stratil?“ zaškriekal papagáj. „Budeš si musieť poradiť sám!“
Sloníča začalo roniť slonie slzy... No Hanka to tak nenechala. Veď mala predsa ďalekohľad!
Poobezerala sa dookola a za malêm kopčekom uvidela nešťastnú sloniu maminku. Pošepla jej
do veľkého slonieho ucha, kde sa nachádza jej mláďa. Slonica sa rozbehla k jazierku a nežne
si chobotom privinula svoje sloníča, aby sa jej už nikdy viac nestratilo.
„Čo sa to tu deje?“ ozval sa zrazu kohosi hlas.
To bol ujo lekár, ktorê prišiel k Hanke na kontrolu. A náramne sa začudoval, že sa zrazu
ocitol obklopenê africkêmi zvieratami. Na Hankinej posteli bola balónová opica, balónová
zebra a dokonca aj balónové sloníča s mamkou slonicou.
„Tuším boli na návšteve zdravotní klauni, však?“ usmial sa ujo lekár a pohladkal Hanku a
Jurka po vláskoch. ÄA toto je čo?“
Ujo lekár uvidel v perine zamotanú stratenú kartičku z pexesa. Deti sa potešili.
„To je zatúlané sloníča. Chcete počuť celý príbeh?“
Hanka rozprávala, ujo lekár počúval a usmieval sa popod fúzy. Tešil sa, že aj v nemocnici sa
môže stať takéto veselé zvieracie dobrodružstvo.
14. Prečo by sme mali deťom čítať... - rady pre rodičov
Ak je na vašom zozname inteligencia detí na najvyšších miestach, tak ste ako
väčšina rodičov. Každê chceme mať úžasné, múdre a inteligentné deti. Trávime
toľko času vêberom vhodnej škôlky, školy a uisťovaním sa, že ich učitelia
spĺňajú naše očakávania. No pamätajte na jednu veľmi dôležitú vec: Ste to práve
vy rodičia, ktorí máte silu využiť detskê potenciál a rozvíjať ich inteligenciu.
Môžete tak robiť napríklad aj vďaka tomu, že urobíte knihy neodmysliteľnou
súčasťou ich života.
Všetci vieme, že čítať svojim deťom je dobrá vec, no poznáte skutočné vêhody
u detí predškolského veku, ak ich budete pravidelne vystavovať čítaniu?
Prečítajte si pár benefitov, ktoré vám spoločné čítanie môže priniesť.
1. Posilníte si váš vzťah
Čím bude dieťa staršie, bude stále viac v pohybe - hrať sa, behať, skúmať svoje
prostredie. Pri čítaní knihy sa môžete opäť k sebe pritúliť a pritisnúť ako vtedy,
keď bolo vaše dieťa ešte bábätko. Namiesto toho, aby sa čítanie stalo akousi
povinnosťou, môže stať veľmi obohacujúcou aktivitou, ktorá vám obom prinesie
blízkosť toho druhého. Zažívajte spontánne tieto príjemné okamihy znova a
znova.
2. Lepšie akademické výsledky
Jednêm zo základnêch benefitov čítania predškolákom je lepšia schopnosť
učenia vo všeobecnosti. Viaceré štúdie dokázali, že deti, ktoré sú vystavené
čítaniu pred školou sa darí lepšie vo všetkêch aspektoch formálneho
vzdelávania. Čítanie je nevyhnutnêm predpokladom na zvládanie všetkêch
predmetov v škole. Ak si však dieťa nie je schopné prečítať a jasne pochopiť
zadanie, nemôžeme od neho očakávať zázraky.
3. Lepšie základné schopnosti vyjadrovania sa
Počas obdobia pred školou sa deti snažia osvojiť si rozhodujúce jazykové
schopnosti. Počúvaním toho, čo im čítate, deti posilňujú základné zvuky, ktoré
formujú ich jazyk. ÄHrané čítanie“, kedy dieťa s krikom preskakuje strany
a šťastne blaboce , je veľmi dôležitou predgramotnou aktivitou.
4. Osvojenie základov ako čítať knihu
Deti sa nerodia s prirodzenêmi vedomosťami, že text sa číta zľava do prava
alebo že slová sú oddelené od obrázkov. Základné predčitateľské schopnosti ako
tieto patria medzi hlavné benefity včasného čítania.
5. Lepšie komunikačné schopnosti
Keď využívate čas na čítanie deťom, budú omnoho radšej vyjadrovať svoje
pocity a zdravo nadväzovať vzťahy s inêmi. Keď sú svedkami interakcií medzi
charaktermi v knihách, ktoré čítate a tiež kontakt s vami počas čítania, dieťa
dosahuje cenné komunikačné schopnosti.
6. Spozná umenie jazyka
Skoré čítanie deťom umožňuje lepšie pochopiť základy jazyka predtêm ako
dosiahnu školskê vek.
7. Lepšie logické myslenie
Ďalšou ilustráciou dôležitosti čítania deťom je schopnosť pochopiť abstraktnê
koncept, použiť logiku v rôznych situáciách, rozpoznať príčinu a efekt a uplatniť
dobrê úsudok. Ak začne dieťa porovnávať veci, o ktorêch ste čítali s têm, čo sa
nachádza v jeho reálnom svete, bude ešte viac zanietenê pre tento príbeh.
8. Nadšenie pre nové zážitky
Ako sa vaše dieťa približuje k určitêm vêvojovêm míľnikom alebo potenciálne
stresovêm zážitkom, zdieľanie príbehu je vynikajúcim spôsobom ako mu
pomôcť prekonať a spracovať túto zmenu, či skúsenosť. Napr. ak je vaše dieťa
nervózne z nástupu do škôlky, čítajte mu príbeh, ktorê hovorí o tom, že jeho
strach je normálny.
9. Zlepšujete koncentráciu a disciplínu
Malé deti sa prirodzene vrtia a sú rozptêlené počas čítania. Učia sa tu zostať po
celê čas čítania a zotrvať na mieste. S prichádzajúcim úplnêm pochopením
čítania, prichádza i silnejšia sebadisciplína, dlhší interval sústredenia a lepšie
zapamätanie čítaného textu. Toto všetko bude veľmi užitočné pri vstupe do
školy.
10. Vedomosť, že čítanie je zábava!
Skoré čítanie pomáha deťom vidieť knihy ako zábavu a nie ako prácu. Deti,
ktoré sú skoro vystavované čítaniu kníh uprednostňujú knihy pred videohrami,
televíziou a inêmi druhmi zábavy, keď sú staršie.
Knihy majú silu obohatiť predškolákov
nespočetnými spôsobmi. Ako rodič môžete
urobiť vďaka čítaniu pre svoje dieťa jednu
z najdôležitejších vecí - pripraviť mu základy
pre vynikajúce akademické výsledky.